Srpen 2010

Na (ne)zamyslenie...

9. srpna 2010 v 18:42 | Lupi |  Výplody blázna, ktorého nikto nepočúva
     Človek je taký nemoderný, keď netrpí žiadnymi zdravotnými ťažkosťami!
     V dnešnej dobe je najvďačnejšou témou na rozhovor zdravie. Resp. nie-zdravie, čiže choroba. Veď čo môže jednoduchému človeku urobiť väčšiu radosť ako to, že sa môže náhodnému okoloidúcemu, ktorý je jeho známy, aj keď len minimálne, posťažovať na svoje ťažkosti. Toto ho bolí, hento ho bolí. Také berie lieky, hentaké ešte bude brať, poisťovne nič nepreplácajú, čakacie doby sú priam škandalózne! Nedajbože ale, žeby mal náhodne odchytený známi strašnejšie a vážnejšie ochorenie ako ten úbohý človek! Debata by sa v tom momente stala nudnejšou.
      Kam v tom prípade odviesť hovor? Snáď na prácu? To je taktiež veľmi vďačná téma. Veď kto už dnes má prácu? A ak náhodou má, tak len zlú. Jednoduchý človek sa iste rád posťažuje na zlú plácu, na pracovné podmienky, ktoré sú isto horšie ako v krajinách tretieho sveta, na nedostatok voľna a za ľahko prehliadnuteľné príplatky počas výkendov a sviatkov, lebo teraz len naozaj máloktorý zamestnávateľ dodržuje zákony. Tiež však musí byť jednoduchý človek opatrný, lebo jeho známy, môže mať lepšie témy na posťažovanie sa.
     Ach, kam sa len stratila vzletnosť dialógov a ich duchaplnosť (a tá hlavne!), ktoré sa v dnešnej dobe vedú? Kde je fantázia a niečo naozaj zaujímavé? Prečo sa ľudia v súčastnosti chvália naozaj vecami, ktoré za to nestoja? Kedy sa neúspech zmenil na vec, ktorou sa hrdíme?

A čas tak letí...

9. srpna 2010 v 13:48 | Lupi
     Mám pocit, akoby to bolo len včera, čo nám namontovali na okno "mikrovlnku" a ja som si zapla internet a nevedela som čo na ňom robiť :) Ani neviem koľko som mala rokov, ale mám pocit, že to bolo ešte v časoch, kedy sa nám o Harrym Potterovi a Polovičnom princovi len snívali bláznivé sny. A ja, veľká fan som začala objavovať tajomstvá google.sk a fanúšikovských stránok o našom drahom čarodejníkovi. V tom čase sa stalo aj niečo čo mi zmenilo život (viem, že to znie fatalisticky, ale bola to pravda:D). Objavila som fan fiction, fantáziu a silu písania. Silu svojej silnej stránky:) Aspoň som si to vtedy myslela.
     Založila som si kontá na fan stránkach, blog, celé dni som písala, vymýšľala, chodievala som ako námesačná, lebo moja myseľ blúdila chodbami Rokfortu a utekal mi reálny život.
     Keď som si to uvedomila, začala som behať po vonku, spoznávať nových ľudí, prvé lásky a zabudla som na písanie... potom to šlo už len rýchlosťou Blesku... škola, matura, výška, skúšky, zápočty... ale vždy, keď ma prepadla chvíľka nostalgie, otvorila som si tento blog a čítala som si. Vždy ma to naplnilo niečím, čo ani neviem identifikovať :) Skvelý pocit.
     A to ani nespomínam, čo mi fan fiction dalo! Dve najlepšie priateľky z druhej strany republiky! A kopu skvelých ľudí, ktorých som tu spoznala. Ale tak ako ja som si uvedomila, že potrebujem aj normálne žiť, tak isto si to uvedomili aj moji priatelia z ff a ani som sa nenazdala, fan stránky začali zívať prázdnotou, nikto neuverejňoval nové poviedky, kapitoly... nič sa nedialo. A moja Lills našla lásku a šťastie iba v mojej hlave, kedy som sa počas dlhých ciest vlakom do školy zabávala vymýšľaním konca s ktorým by sme boli spokojné obe:) Ten koniec je stále v mojej hlave a veľmi sa mi páči :)
     Snáď sa donútim a spíšem ho. Ale je tažké niečo si takto naplánovať. Veď to všetci poznáte:)