Najblackovetejší z Blackovcov - Biela ovca v čiernom stáde?

31. ledna 2007 v 22:59 | Lupi |  Najblackovetejší z Blackovcov
Ola!
Lupi prichádza s novinkou! Máme tu z brusu novú poviedku o drahom Siriusovi Blackovi! Je naozaj taký ako ho všetci vykresľujú? Záletník a nafúkanec? Dozviete sa v tejto poviedke:D
P.S. za správnu gramatiku ďakujte šiši a Vivi :D
P.P.S. aj keď to takto teraz možno vyzerá, nebude to nič podobné milovanej Mary Sue (to len, keby niečo:o)
Príjemné čítanie želá
Vaša Lupi

Keď človek umrie, uvedomí si mnohé veci, čo za života nechápal. Napríklad, prečo sa Zem točí, prečo človek starne, alebo prečo nemôžeme prať biele s farebným. Takéto veci môže riešiť po smrti dosť a dosť.
Prečo to však človek pochopí, až keď umrie? Prečo zistí, že život si ani poriadne neužil. Že nevyžmýkal svoje možnosti úplne? A tu má nekonečné more času si to vyčítať a ľutovať sa. A to tu aj väčšina ľudí robí. Ľutuje sa. Umára sa v trápení, a nevie, čo so sebou. Len si stále dookola prehrávajú celý život. Od začiatku do konca, a potom zas a znova.
Všetko je tu také skľučujúce... v tejto tmavej priepasti. Ani sa tu nedá robiť nič iné. Len sedieť a šepkať, aby si rozrušil ľudí na druhej strane. Aby sa báli nás, ktorí sme sem dopadli.
Nikdy som nemal takéto problémy... odkedy existujem, vždy sa niečo dialo. Vždy som mal čo robiť. Tu to však skončilo. Som tu len ja, nekonečná tma a ešte nekonečnejšia nuda.
A keď sa tu človek nudí, môže len rozmýšľať. A to je tu to najdeprimujúcejšie - rozmýšľaš, a pri tom sa nechtiac zatúlaš do dôb svojho života, na svojich priateľov, lásky, trápenia a nakoniec smrť.
Vždy je to však lepšie, ako tupo zízať do ničoty.
Moje narodenie bolo najočakávanejšie za posledných sto rokov. Môj otec, veľavážený pán Black, prisahal, že jeho prvorodený syn bude ten najtalentovanejší a najblackovsejší Black zo všetkých. To preto ma tak očakávali. Boli zvedaví, pretože čo si môj otec zaumienil, to mal. To je vlastne jedna z našich hlavných rodinných čŕt. Po nej to je chamtivosť a bezohľadnosť.
Keď som konečne uzrel svetlo sveta, všetci boli nadšení. Všetci čistokrvní čarodejníci otcovi gratulovali, že sa mu jeho zámer podaril. Vraj to bol zásah do čierneho. Nechutné!
A tak prišiel na svet ten najblackovejší Black všetkých čias. Vraj. Keby som bol veriaci, tak poviem, že čo človek mieni, pán Boh mení. Dokonalá pravda!
Ako som rástol, začali sa komunitou niesť pochybné chýri. Prečo? Lebo keď som doma zbadal muchu, nezabil som ju, ale pustil oknom von, keď som si zlomil nohu, neplakal som a nenechal sa čičíkať. A keď som sa hral s deťmi na preteky, nepodkopával som ostatným nohy tak, ako to robili ony. Jednou vetou, nebol som podlé dieťa.
Čím som však bol neblackovejší, tým viac som sa na náš rod podobal, čo sa výzorovej stránky týkalo.
Moje havranie vlasy mali prirodzený lesk, moje oči boli tmavšie ako búrkové mračná a už ako päť ročné decko som sa pohyboval s eleganciou. Aspoň takto ma popisovala matka vo svojich listoch priateľkám.
Všetci z našej rodiny takto vyzerali. Aristokrata v sebe nezaprel nikto. Mali sme to v génoch.
A takto sa zo mňa stal miláčik dievčat. Vždy, keď k nám prišli sesternice na obed, každá chcela sedieť vedľa mňa. Niekedy sa aj pobili. A ja ako malé dieťa som z toho bol mierne zmätený.
Čas však neúprosne bežal a ja som rástol. Úderom mojich jedenástich rokov som dostal list z Rokfortu a celá rodina len spokojne pokyvkávala hlavou. Vraveli: "Aj keď trocha zvláštny, ale je to Black! Bude z neho Slizolinský princ!"
Nespomínam si na svoje vtedajšie pocity. Bol som utiahnutý. Správal som sa tak, ako to chceli oni, ale... nikdy som k nim nepatril. Bol som iný a už vtedy som to vedel. Nechápal som ich podlým hrám a intrigám. Bol som dieťa a jediné, čo som si uvedomoval, bolo otcove komandovanie a robenie zo mňa toho, ktorého mal každý zbožňovať, a matka, ktorá žiarlila na otcov záujem o mňa. Myslím, že ako jediná už vtedy vycítila, že som všetko možné, len nie Black.
A tak som sa dostal na miesto, ktoré mi nadobro zmenilo život. Na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.
Spomínam si, že cestou vlakom som sedel s mojimi čistokrvnými druhmi - Bellatrix, Luciusom, Goylom, Nottom a ešte s nejakými babami, ktorých mená si nepamätám. Veľmi som sa s nimi nebavil. Vlastne som ani nemal o čom.
Bellu som poznal odmalička. Chodievala k nám aj na prázdniny, ale nehrával som sa s ňou. Otec vravieval, že sa so ženskými nemám kontaktovať, lebo sú to hrozné tvory, ktoré ti počas spánku vyšklbnú oči a urobia si z nich ozdoby na bábiky. Keďže som bol dieťa, bál som sa. Keď som ležal v posteli, prikryl som sa po uši a niekedy som prikázal škriatkom , aby ma strážili. A keď sa ma Bella snažila nejako prinútiť k rozhovoru, rýchlo som ubzikol. Myslel som, že ma chce začarovať, aby som jej dovolil vziať mi oči.
Vekom som však zistil, že je to hlúposť. Vyhýbať som sa jej ale neprestal, tak ako ma ona neprestala vyhľadávať. Zatváral som sa do svojej izby a tváril sa, že neexistujem. Niekedy som však musel strúhať poslušnú grimasu a tváriť sa, že je to to najmilšie dievča na svete a beznádejne ju obdivujem. Viete, aby mali naši pokoj na duši.
Luciusa som dobre nepoznal. Bol o niečo starší ako ja. Naši otcovia však boli dobrý priatelia, a tak bolo samozrejmosťou, že sa skamarátime aj my. Nemal som ho rád. Správal som sa k nemu povýšenecky. Teda tak, ako som mal. Ako správny Black. No k nemu som bol ešte povýšeneckejší ako k ostatným. Neboli to moji priatelia a nikoho z nich som nemal rád. Bola to pre mňa samozrejmosť, že boli so mnou. Tak to vyžadovali naši rodičia.
Goyla a Notta som poznal už skôr. Chodieval som s nimi von. Hrávali sme metlobal a naše matky pri tom ohovárali dámy z nižších spoločností. Ani ich som nemal rád. Teda, ehm... dalo sa to s nimi vydržať. Ako rozptýlenie.
Páčilo sa mi, ako ma žrali. Úplne mi zobali z ruky. Bol som pre nich ako vzor. Nemôžem povedať, že som si to neužíval, aj keď som ako malé decko takéto veci ani nemal robiť. Bol som Black a mal som moc, ktorá mi aj prisluhovala. Otec bol hrdý.
"Bože, otec mal pravdu, tri vedľajšie kupé sú prepchaté humusákmi!" znechutene povedala Bella, keď sa vracala z toalet. Sadla si vedľa mňa a prehodila si dlhé čierne vlasy. Žmurkala na mňa a vzdychala, moju pozornosť však získať nemohla. Nemal som na ňu náladu. Bola to hus a aj som jej to dával pocítiť.
"Sirius? Nepôjdeme im spríjemniť túto cestu?" zašvitorila a pritisla sa mi na rameno. Znechutene som ju odstrkol.
"Nemám chuť."
"Čítaš? Čo je to?" opýtala sa zvedavo a nakláňala sa, aby videla na názov knihy v mojej ruke.
"Nič čo by ťa mohlo zaujímať," povedal som hrubo a odsadol si. Sklamane si zložila ruky na hrudi. Mračil som sa. Bella bola pijavica a stále som si pamätal otcove varovania o očiach.
"No, Bell, zdá sa, že ťa náš krásavček nechce," uškrnul sa Lucius a sadol si k nej. Jednou rukou ju objal okolo ramien a tváril sa, akoby práve získal všetok majetok Billa Gatesa.
"A ty áno?" opýtala sa so zdvihnutým obočím.
"Samozrejme."
"Nečuduj sa mu. Lucius po mne rád zbiera odhodky," povedal som a hľadel do knihy. Obaja sa rozzúrene postavili a začali sa hádať. Samozrejme sa hádali so mnou, nie medzi sebou. Ja som ich však nepočúval. Pozrel som sa smerom k dverám z kupé a zbadal malé dievča s krásnymi ryšavými vlasmi. Bez slova som sa postavil a vyšiel z kupé, zanechávajúc za sebou zmätených kamarátov.
Prečo som to urobil? Neviem. Asi som cítil niečo ako ľútosť. Vyzerala veľmi stratená. Bol to len záblesk. V jednom okamihu som sedel v kupé, a nevšímal si ľudí okolo, a v druhom som pri dverách zbadal ju. Bola to Lily, teraz to už viem, ale vtedy som o tom nemal ani potuchy.
Ale odbočil som, však? Prečo som šiel za ňou? Pretože sa tvárila tak, ako som sa ja cítil. Zdalo sa mi, v tom malom záblesku jej tváre v mojom zornom poli, že má slzy na krajíčku. Ťahala za sebou veľký kufor. Potkýnala sa a trápila. A tu som zacítil tú ľútosť. Všetka nenávisť a pohŕdanie, ktoré mi rokmi vštepovali, bola razom ta tam.
Vyskočil som z kupé a dohonil ju o pár krokov ďalej.
"Hej! Ty! Dievča! Chceš pomôcť?" zakričal som na ňu a dobehol k nej. Prekvapene sa obzrela a v jej veľkých zelených očiach som zbadal pochybnosti.
"Zvládam to, vďaka," povedala a pozrela mi ponad plece. Obzrel som sa a zbadal Bellu a Luciusa ,uškŕňajúcich sa pár metrov za nami.
"Pozri naňho Bell, nechce sa s nami podeliť o zábavu," povedal Lucius a kráčal ku mne.
"Ale poviem ti, začínala som sa báť, že ich fakt chce nechať na pokoji," povedala.
"Tá malá je sto pro humusáčka! Pozrite na jej oblečenie! Pche!" znechutene si obzeral milé šatôčky, čo mala Lily na sebe. Uvedomil som si, o čo im ide. Nesprávne ma pochopili. Ja som v sebe práve objavil niečo dobré a oni práve objavili to zlé. V sebe. Chceli ubližovať. Malému nevinnému dievčaťu. Aj keď... malému ako malému. Stará bola tak ako ja.
"Je nechutná! Sirius! Otec mi povedal jedno kúzlo! Poďme ho na nej vyskúšať!" nadšene výskala Bella a začala ma ťahať za rukáv. Obzrel som sa na Lily, a tá sa tvárila vystrašene. Posunkom som jej naznačil, nech uteká čo jej nohy stačia. Ona to však nechápala. Teda... možno ani nechcela. V tom čase si už určite myslela, že som jeden z nenávistných idiotov, ku ktorým som neskôr začal radiť aj svoju rodinu.
"Sirius!" bliakala mi Bella do ucha hlasnejšie a hlasnejšie. Stále som Lily posunkami naznačoval, nech ide preč, ale nepočúvala ma.
"Tak Sirius!"
"Čo je!" zkričal som nahnevane. Jedno, čo neznášam je, keď na mňa niekto tlačí a otravuje ma. Bella na mňa pozrela neuveriteľne ublížene a pustila mi rukáv.
"Ty!" zhúkol som na Lily. "Choď mi z cesty. Dnes nemám náladu, tak ťa nechám ísť. Dávaj si však pozor," povedal som naoko výhražne a otočil sa na odchod.
Prečo som bol taký? Vykričal sa na nevinné dievča a urobil zo seba hnusáka? Nuž, Lucius a Bella stáli za mojim chrbtom a pozorovali všetko, čo sa deje. Nemohol som pred nimi ukazovať svoj záchranársky pud. Naši by sa to dozvedeli ešte v ten večer. Takto som si zachoval tvár Blacka a Lily odišla bez zranení.
Bolo mi nanič. Sedel som v kupé a tváril sa, že čítam. Pýtal som sa, prečo som iný? Teda... ak som. V hlave sa my vynáralo milión otáznikov. Prečo sú čistokrvní lepší ako nečistokrvní. Prečo sú čarodejníci viac ako muklovia. Ako to, že sa nenávidia. Ako je možné, že niektorí čarodejníci s muklovskými vychádzajú dobre? A prečo medzi nich nepatríme aj my?
Mal som len jedenásť, a preto som nechápal. Ako som už spomenul, dieťa nechápe veľa vecí.
"Po prečítaní vášho mena sa posadíte na stoličku a na hlavu si položíte Triediaci klobúk," povedala čarodejnica v strednom veku a rozvinula dlhý pergamen.
Stál som spolu s ostatnými prvákmi v strede Veľkej siene a tváril sa, že sa nebojím. Čoho som sa bál? Nevedomosti nie. Vedel som, že keď si dám klobúk na hlavu, nič sa nestane, nebudem musieť robiť nejaké testy, alebo čarovať. Ale bál som sa toho, že ma nezaradia tam, kam ma radili odjakživa. Do Slizolinu.
"Už sa tak teším! Lucius vravel, že Slizolin je najlepšia fakulta! Vraj, keď tam prídeme, všetci nás budú zbožňovať! Veď sme predsa Blackovci, nie?" nadšene šepkala Bella. Zničene som vzdychol a pozrel k nebesiam. Čím som si ju len zaslúžil? Pýtal som sa zničene. Vtedy sa vedľa mňa niekto zasmial. Keď som sa otočil, zbadal som čiernovlasého chalana s okuliarmi.
"Aké príjemné ísť po vychodenej cestičke..." povedal s úškrnom.
"Čože?"
"Vravím, že je úžasné, keď vám už rodičia zaplatili rešpekt a priateľov na škole." Prekvapene som naňho pozrel.
"Buď ticho, okuliarnik!" sykla Bella.
"Och, nie! To škaredé dievča mi nadáva!" hral nešťastného ten neznámy.
"Bella, si na rade," upozornil som ju mimochodom, "prečo si myslíš, že nám vyšliapali cestu?" opýtal som sa toho chalana.
"Povedala to predsa. Ste Blackovci," výsmešne poznamenal.
"Sirius! Choď! Volala ťa," strkol do mňa Nott, a tak som šiel k stolčeku a dal si na hlavu klobúk.
"Takže, čo tu máme? Odvahu, talent a to veľký! Veľa lásky... ctižiadosť... chlapče... ty si Black?!" hovoril mi do ucha tenký hlások.
"Tiež si myslíte, že v pôrodnici vymenili deti?" opýtal som sa a klobúk sa zatriasol. Myslím, že sa smial.
"Myslím, že je to prekvapivé, ale veľmi jasné. CHRABROMIL!" skríkol na celú sieň a ja som od údivu otvoril ústa. Ako v mrákotách som si zložil z hlavy starý klobúk a pozrel na Bellu, sediacu vedľa Luciusa pri Slizolinskom stole a ten chrabromilský, ktorý sa prekvapivo radoval. Zmätene som si sadol k "svojim".
Nebál som sa. Keby som to povedal, bola by to lož. Bol som len bezradný. Som predsa Black! Ako som sa mohol dostať na fakultu muklomilov a dokonalých svätuškárov? Ako sa stalo, že sa z najblackovejšieho Blacka stal Chrabromilčan?
Pozrel som sa na Bellu a jej neveriaci výraz mi trocha zdvihol náladu. Aspoň som sa jej zbavil. A Lucius... ten od radosti takmer skákal. Nedal to na sebe vidieť - bolo by to pod jeho úroveň, ale vedel som, že je nadšený. Ostáva teda kráľom Slizolinu, tak ako pred tým. Žiadny Black mu teraz nebude robiť konkurenciu.
Triedenie však pokračovalo a ja som sa mu rozhodol venovať svoju vzácnu pozornosť. Zbadal som to malé ryšavé dievča, ktoré vymenilo svoje roztomilé šatôčky za čierny školský habit, aby zapadla do vranieho húfu študentov.
"Lily Evansová," povedala profesorka a malá ryšavka sa preryla dopredu. Nasadila si klobúk na hlavu a ani nie o sekundu neskôr zakričal: "Chrabromil". Šťastne sa usmiala, a keď prechádzala okolo miesta, kde som sedel, vrhla na mňa vražedný pohľad. Pokrčil som nad tým ramenami. Nech si robí, čo chce. Hlupaňa. Normálny človek by rozoznal pomoc od vyhrážok, nie?
A takto to pokračovalo ďalej a ďalej, až kým sa profesorka nedopracovala k Pé, a na stolček si sadol ten čiernovlasý chalan, ktorý ma považuje za dieťa protekcie. Na moje nehorázne prekvapenie sa dostal do rovnakej fakulty ako ja, ale keď šiel okolo mňa, neobdaroval ma žiadnou pozornosťou. Pche! Ani som sa o ňu neprosil!
Na čo si z celého večera spomínam najradšej? Na večeru. Tam vám bolo jedla! Niežeby som doma hladoval alebo čo. Ale tu som si mohol zo stoviek druhov naklásť koľko mi hrdlo a môj hlboký žalúdok ráčilo. Ach, čo by som dal teraz za jedno pečené stehienko?
Po večeri nás prefekti vzali do našej veže, povedali heslo a poslali na izby. Nehľadal som dlho. Moje meno bolo na dverách hneď prvé, a ani mi nenapadlo sa zaťažovať menami spolubývajúcich. To som sa však asi mal. Zmenšilo by to môj šok z toho, čo som v izbe uvidel.
Istého čiernovlasého chalana s okuliarmi. Nervózne sa na mňa usmial a ukázal na posteľ pri okne so slovami, že tá je voľná. Prešiel som k nej a začal si vybaľovať veci. Tváril som sa, že necítim to trápne ticho. V izbe boli ešte dve postele, no ich okupovateľov som nikde nevidel.
Môj nový spolubývajúci vybaľovanie dokončil skôr ako ja, a tak si sadol na posteľ a sledoval ma.
"Ehm, ehm," odkašľal si, "počuj... budeme tu spolu bývať sedem rokov."
"Nevrav!" povedal som sarkasticky a vybaľoval guče ponožiek.
"Tak som myslel... nezačneme odznova?" Chcel som mu niečo odvrknúť, ale neurobil som to. Neviem prečo. Len som sa k nemu otočil a pokrčil ramenami.
"Beriem ako áno," zazubil sa, "volám sa James Potter," povedal a podával mi ruku.
"Sirius Black," usmial som sa a podávanú ruku silno stisol. Ehm, no silno na jedenásť ročného chlapca, áno?
A takto som sa skamarátil s chalanom, ktorý sa mi stal viac ako bratom. Viacej k tomu poviem neskôr. Počul som okolo závesu nejaký pohyb, tak ich idem podesiť svojím šepkaním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristine-šiša Kristine-šiša | Web | 31. ledna 2007 v 23:06 | Reagovat

Keďže som mala tú česť a čítala som túto poviedku ako prvá (myslím), chcem povedať, že ma očarila! Bolo to vtipné, malo to nejakú myšlienku a páčila sa mi forma, cez ktorú si dej propagovala! Začiatok, čiže prvé vety ma dostali, desne sa mi lúbili, nehovorím ani o pijavici belle-skoro taká dobrá jak lepiaca páska lia:))) Vyvrcholením bolo, keď prišiel na scénu James! Uf, som ako v raji! Do tohto stavu ma dokážu priviesť iba šiesti chlapi-Thomas Lupin, Chris, James, Zac Codwell, Patrick Codwell a Torain (a eragon bez trička) :DDDDD Ak budeš naďalej písať takto, asi pojdem do dôchodku! :D Založín fan club-WE LOVE (SWEETY) SEXI LUPI!!!

šuši, ty si prosto moje slniečko bez ktorého nemôžem byť šťastná!

2 marryanne marryanne | 31. ledna 2007 v 23:09 | Reagovat

http://marryanne.blog.cz/0701/takze-tohle-jsem-ja-a-moje-kamoska-zakladame-skupinu-a-pro-zpestreni-nase-fota-juknete-se-kuju#komentar-7242837

která je hezčí??? hlasuj v anketě

3 Lupi Lupi | Web | 31. ledna 2007 v 23:12 | Reagovat

Nevidel tu niekto moju reč? Práve som ju totiž stratila!

šiša... nápodobne:D

4 Gify Gify | Web | 1. února 2007 v 16:12 | Reagovat

jeeeeee....Lupi opäť klobúk dole, musím súhlasiť s Kris že tie prvé vety boli úplne geniálne a samozrejme že aj ďalej...pieknučko a vtipne napísané super teším na pokračko :)

5 Nelien Nelien | Web | 2. února 2007 v 0:17 | Reagovat

teda.. tak ted nemám slov! lupindík! to si děláš srandu? tohleto to je... ehch. to nemá chybu! pááni! PÁNI!! to je fakt síla! je to geniálně napsaný a prostě uplně boží! a siri? ach bože tenje tak úúúžasný :D tak jak ho popisuješ si ho i představuju, chudáček můj! a ten začátek... je to tak smutný, on vlastně vypráví svůj život a je mrtvý... můj siri bééééé :)) už se nemůžu dočkat pokráčka! paráda!

6 happy happy | Web | 3. února 2007 v 14:53 | Reagovat

Hele já nevím jak vy, ale Sirius určitě není mrtvý!!! Já věřím, že žije!

Jinak, Lupi - bylo to super! Píšeš fakt skvěle, moc se mi to líbí... :o)

7 blesková Cornelie blesková Cornelie | Web | 10. února 2007 v 12:10 | Reagovat

super!!!!!!!!!!!!!! :)))

8 Latoya Latoya | Web | 12. února 2007 v 7:01 | Reagovat

jaaaaaaaaaaj, tak toto ma dostalo! Konečne som si po dlhej dobe našla čas prečítať niečo od teba, lupi, a vôbec neľutujem! bolo to strašne strašnedobré, ako už spomínali aj pre do mnou, ten začiatok bol skvelý.myslím, že to bude(teda už je) jedna super zaujímavá poviedka. šak kvalita ala lupi, no nie? tvoje diela su pre mna niečo ako:waaaw, tak toto už stojí za to!

9 jules jules | Web | 13. února 2007 v 16:43 | Reagovat

no az teraz som sa dostala k tomuto...Poviem ze sa mi to pacilo a to velmi. Jaaaaaj, len mi ta Bella nesedela ako sa spravala ku Sirimu...no ale to sa zmeni vsak?

10 FARAH FARAH | E-mail | Web | 14. února 2007 v 22:58 | Reagovat

AHOJ LUPI!!! VEEELMI PEKNÁ POVIEDKA!!!!!

AJ JA V HĹBKE SRDCA VERÍM ŽE SIRIUS EŠTE ŽIJE.

MÁŠ MOC PEKNÝÝÝÝ BLOG- TAKÝ VESELÝ A PROSTE SUPER:)

POZÝVAM ŤA NA SVOJ NOVÝ BLOG, TAK DÚFAM ŽE PRÍDEŠ..

BUDEM MOOOOC RADA. A NEZABUDNI KOMENTÍKY!!!

DÚFAM, ŽE TI NEVADÍ, ŽE SOM SI ŤA ULOŽILA DO OBĽúBENÝCH STRÁNOK :))))

DÍKY FARAH :)))))))

11 zuzu zuzu | 18. února 2007 v 10:16 | Reagovat

jejo toto bolo bohove len jedna otazocka kedy bude dalsia??

12 Čuky Baby Čuky Baby | Web | 19. července 2007 v 20:27 | Reagovat

Skvělé, kdy bude další???

13 Ž-Ž Ž-Ž | Web | 20. července 2007 v 21:31 | Reagovat

Moooc pěkné

14 Ililik Ililik | E-mail | Web | 26. července 2007 v 13:02 | Reagovat

Za prvé chci říct, že mám strašně ráda povídky o pobertech. Moc se mi líbí, že jsi popsala Siriuse zase z jiného úhlu pohledu. Úplně mě dostala ta poslední věta. Doslova mě při ní zamrazilo. Máš moc pěkný blog. doufám, že nebude vadit, že si tě přidám do oblíbených :o)

15 abbina abbina | 7. srpna 2007 v 12:30 | Reagovat

Teda, takovou povídku sem ještě nečetla...má to nápad a je to dobře napsaný..fakt se mi líbila:)

16 jane245 jane245 | Web | 16. září 2007 v 15:24 | Reagovat

to bolo uzasne. kedy pridas dalsiu kapitolku??? a nespriatelime sa? tiez mam stranku s poviedkami. ak ano, tak pls odpis na moj blog.dakujem :D

17 Iki Iki | 23. října 2007 v 19:05 | Reagovat

tieto poviedky sú staré rok....vyzerajú ako zabudnuté...čo vôbec nechápem.....podľa mňa sú neuveriteľne super...a najmä táto...a ten Siriusov obrázok...ááááááách...úplne som ho spapala...prosím....pokračuj vo všetkých poviedkach sú neuveriteľne perfektné a majú super námety....ale už dlho si nič nepridala....čo je skutočne obrovská škoda!!!!!!!! Prosím....pridaj ďalšie!

18 mishelka mishelka | 27. prosince 2007 v 21:44 | Reagovat

j-j-ja...no....nemam slou....naprosto dokonale:o)....taketo nieco podobne s touto tematykou som este nykdy necitala a velmi sa mi paci vlasne ako vsetko co napises a preto je velko skoda NAOZAJ VELMI VELKA SKODA ze tak velmi MAAAAAAAAAAAAAAAAALO pridavas a pritom mas taky velky talent a takto trapit svojich citatelou!!!!!!.....to neni od teba vobec pekne.....PROSIIIIIIM, PROSIIIIIIM, PEKNE PROSIIIIIIIM PRIDAVAJ CASTEJSIE ASPON TAK  2-KRAT DO MESIACA:o).....co ty na to?....to by sa dalo dako zvladnut no nie?:o)....pjosiiiim:o(

19 Pěťulďas Pěťulďas | 22. června 2008 v 17:03 | Reagovat

suppéér a jestli by to šlo, tak honem rychle další kapitolku

20 SallyAnne SallyAnne | Web | 31. července 2008 v 16:18 | Reagovat

Táto poviedka je fakt super ...

21 DeLaylah DeLaylah | Web | 3. srpna 2008 v 11:58 | Reagovat

Ten začiatok je proste uzasny :) Presne si vystihla ten pocit .. akoby si to zazila abo nieco take :)) Proste je to super napisane :) dufam ze budes pokracovat

22 Lucia Lucia | E-mail | 1. února 2009 v 10:53 | Reagovat

Prosim nemohli by ste mmi pomost najst obrazook -..... kde su dwaja EMMACI a wyzeraju pohadano ??? mysli ze na nom sedia chrbtom k sebe .... su strasne chutny D::D ja by som ich chcela nikomu nakreslit ... prosim ak by ste ich nieekto nahodow mali tak mi ich poslite na e-ail lUCKA925@azet.sk

DAKUJEM WAAM KRASNE

23 Katusiq Katusiq | 23. března 2009 v 14:09 | Reagovat

Tá poviedka je úžasná,nadherná,super!!

24 D0M1N1K4 D0M1N1K4 | Web | 8. dubna 2009 v 18:52 | Reagovat

ten príííbeh je supeer....plss nemohla by si kuknúť na moj blog?inak to tu maas super

25 Yuki Yuki | Web | 8. července 2009 v 21:43 | Reagovat

tato poviedka je nadherna...dievca mas fakt obrovsky talent....strasne sa mi paci zaciatok...ako tam hovoris o smrti....az ma zamrazilo:):):)....je to proste bomba:):):)...ak by ssa ti podarilo napisat dalsiu, budeme vsetci velmi radi....uz sa tesim:)

26 Betka Betka | Web | 19. února 2011 v 12:02 | Reagovat

Je to úplne skvelo napísané, krásne spracované, všetky rozhodnutia a myšlienky. Škoda, že si nepokračovala. :
(

27 Lupi Lupi | Web | 20. února 2011 v 16:05 | Reagovat

jeej, neverila som, že to ešte niekto číta... resp. že na to narazí :) veľmi ma to teší :) možno ťa poteším, lebo budem v tejto poviedke pokračovať. Po veľmi dlhej odmlke som začala znova písať a dala som si predsavzatie, že všetky svoje nedokončené poviedky dokončím :) A svojím komentom si ma popohnala:) ďakujem :)

28 Kiwi Kiwi | 25. května 2011 v 12:44 | Reagovat

milujem poviedky o Blackovcoch :) tak teda dúfam, že si raz prečítam aj to pokračovanie. som tu síce prvýkrát, ale určite nie naposledy :D

29 Hagginka Hagginka | E-mail | Web | 7. února 2012 v 0:37 | Reagovat

Naozaj úžasný nápad na poviedku! :)
Neskutočne sa mi páči tvoj štýl písania, aj na pokročilú hodinu ma úplne prebral!
Typický Sirius, naozaj to nemá chybu :) Ako veľa poviedok na tvojom blogu :) ;)
Dúfam, že sa aj ja raz dopracujem zo svojim písaním a svojimi výlevmi do takého štádia ako ty :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama