Hľadám... 15. kapitola 1/2

26. prosince 2006 v 0:17 | Lupi |  Hľadám...
Ola!
Takže, keďže mám tú Vianočnú náladu, dávam Vám neskorý darček,
Ale číslo 1! Táto kapitola je ... posledná...
Ale číslo 2! Bude mať dve pokračovania:D Jedno s dobrým koncom a druhé... bude kapitolové a... zaujímavejšie:D
Táákže, od tohto okamihu, je len na Vás, aký koniec si prečítate:D
Veď žijeme v demokratickej zemi:D
P.S. tetokrát to máte bez obrázkov - nechcelo mi to ísť... no humus...

Prebudila som sa na to, že ma šteklia prvé ranné lúče. Slastne som sa pretiahla a poškrabala sa na hlave. V okamihu pri mne stála madam Pomfreyová a nalievala mi džús.
"Eh, zaspala som?" hlúpo som sa opýtala. Ale viete, nechcela som tu spať. Večer som sa ešte chcela vrátiť a doriešiť záležitosti s tými dvoma hlupákmi. Ach, ráno je aj tak múdrejšia večera.
"Večer ťa tu hľadal mladý Lupin," poznamenala a narovnávala mi prikrývky. Keď spomenula Toma, prekvapene som si sadla.
"Tom bol tu? A čo vravel? Prečo ma nezobudil?"
"So mnou sa veľmi nerozprával. Vlastne ma dosť nepekne odbil, keď som sa snažila zistiť, prečo vyzerá ako po rozšliapaní hypogrifmi. Iba pri tebe postál a potom odišiel. Bolo už dosť neskoro a asi som ho obťažovala svojou starostlivosťou... nikdy nebol taký nevďačný," frflala.
Zamračila som sa. Takže Tom tu večer bol... keďže chodil, znamená to, že bol celkom v poriadku... To je dobré. Aj keď, ako asi vyzerá James? Thomas je dosť silný. Človek by to naňho nepovedal, ale je to tak... ten metlobal je predsa len na niečo dobrý.
Keď som dojedla výdatné raňajky a presvedčila madam Pomfreyovú, že som v poriadku po telesnej aj psychickej stránke, konečne som opustila biele steny Nemocničného krídla. Bola sobota, pol desiatej, a hromady nudiacich sa študentov sa bezcieľne potulovali po chodbách. Cez okná presvitali teplé lúče začínajúcej jari a prvý odvážlivci sa prechádzali v letných kabátoch po areáli.
Nevedela som, kam ísť. Načrtli sa mi dve možnosti. Ako prvé, že môžem ísť do klubovne a stretnúť sa tam s mojím bratom, ktorého momentálna nálada je bohvieaká, alebo môžem ísť len tak po hrade a modliť sa, aby som niekde narazila na Toma. Hrozne som s ním chcela hovoriť - výčitky. Za všetko môžem ja. Keby mi vtedy nepreskočilo a nepristúpila by som na jeho "balenie", všetci by boli šťastnejší. Aspoň myslím...
"Lilly! Lilly!" začula som za sebou. Keď som sa otočila, zbadala som Liu. Utekala ku mne a pri tom vrážala do okoloidúcich ľudí.
"Li-lilly!" dychčala, keď ku mne dorazila. Chytila sa za bok a oprela o stenu.
"Hľadala si ma?" opýtala som sa.
"Nie, bežne behám po chodbách a vykrikujem tvoje meno," zahundrala.
"Posiela ma James. Vlastne, som jedna z výpravnej čaty s názvom - Hľadá sa Lilly - blúdim tu od rána. Kde si bola?"
"V Nemocničnom krídle. A keby ma James počúval, vedel by kde som," zahundrala som. Urobilo mi radosť, že ma dal James hľadať. Znamená to, že sa o mňa bojí. Alebo, že mi chce za to s Tomom vyčistiť žalúdok. Osobne sa prikláňam k druhej možnosti.
"Čo si robila v Nemocničnom krídle?" opýtala sa a konečne ukľudnila svoj splašený dych.
"S tým sa ti môj braček nepochválil? Zlomil mi ruku!" vykríkla som nahnevane.
"Čože ti urobil?! Preboha! Hneď mi povedz, čo sa stalo!" keďže na mňa hodila pohľad á la babka Weasleyová, všetko som je rozpovedala. Pekne od začiatku. Keď som hovorila, že potajme chodím s Thomasom, prekvapene zhíkla, a keď som spomenula, tú noc - ja bez trička, on bez trička - šokovane otvorila ústa, a nezmohla sa na slovo. Keď som dokončila svoj siahodlhý monológ, chvíľu bolo ticho.
"Tak?" ozvala som sa. Lia prestala zamračene hľadieť z okna a pozrela sa mi do očí.
"Odpúšťam ti," povedala.
"Odpúšťaš?" nechápala som.
"Áno, odpúšťam ti. To, že som sa o tvojom vzťahu s Thomasom Lupinom dozvedela ako posledná, aj keď som tvoja sesternica a priateľka - asi jediná na škole."
"Ehm... ďakujem," usmiala som sa nad jej blahosklonnosťou a pokračovala, "čo si o tom myslíš?" Nadvihla obočie a pozrela na mňa sarkastickým pohľadom, ktorý hovoril, že aj keby sa slimák spáril s krokodílom, delfína nesplodia.
"Myslím si, že si úplne blbá," povedala a poklopkala si po čele. Zamračila som sa. Ona nikdy nepočula o milosrdných klamstvách?!
"Teraz sa prosím ťa, neurážaj, dobre? Myslím, že ti šibe. A úplne! Práve sa v tebe totiž ozvala zlá stránka Weasleyovcov," pokračovala, "necháš ostatných aby ti riadili život."
"Čože?!"
"Dobre si počula! Správaš sa ako môj otec, ktorý mame vo všetkom ustúpi, len preto, aby nemusel veľmi rozmýšľať, alebo nedajbože, byť rodičom! Ale ty máš v sebe krv Weasleyovských žien, a tie sú bojovné a pred ničím neustúpia! Tak sa preboha bráň! James ti nemôže vravieť čo máš, alebo nemáš robiť. Tak si dupni!"
Zamyslela som sa. Lia má pravdu. Šokujúce, ale je to tak. Mám v sebe krv Weasleyovských žien... ale aj tak. James to predsa nemyslí zle...
"Poď, ideme do klubovne," povedala Lia a rázne ma ťahala do Chrabromilskej veže. Cestou som rozmýšľala. Čo mu poviem, keď ho uvidím? Prepáč braček, že som sa zamilovala do tvojho kamaráta? Prepáč, že som vôbec pomyslela na nejakého chalana bez tvojho súhlasu? Veď na tom nie je nič zlé, že mám Thomasa rada. Mal by byť šťastný, že som si vybrala práve jeho! Má ho rád a sú priatelia! To je vždy lepšie, ako keby to mal byť niekto, koho z duše nenávidí. Ale čo mu poviem ohľadne tej včerajšej bitky? Viem, možno to, ako nás našiel mohol byť preňho trocha šokujúce, ale nemusel zas vyskočiť až takto! Správal sa ako žiarlivý manžel, a nie ako brat! Mal by byť predsa rád, že som šťastná! Aj keď... to, že som šťastná, mu asi nikto nepovedal. Ach, Mel mal pravdu... mali sme mu to povedať skôr... kým bolo všetko dobré.
"Slepačie radovánky," povedala Lia a portrétový vchod sa otvoril. S roztrasenými kolenami som vošla a rozhliadla sa po klubovni. Ako som už spomínala, vonku bolo pekne, a tak sa v studenej Chrabromilskej veži zašili len máloktorí študenti. Medzi nimi aj môj brat, James. Sedel v jednom z kresiel pred krbom. Nohy mal vyložené na malom stolíku a ruky prekrížené na hrudi. Rozmýšľal.
"James, pozri, koho ti nesiem!" usmiala sa Lia a priviedla ma k nemu. Keď ma zbadal, vstal a premeral si ma pohľadom, ktorý som uňho nepoznala.
"Nechám vás, potrebujete si to vydebatovať. Lilly, nezabudni o čom sme hovorili," nezabudla mi pripomenúť, a odkráčala z klubovne.
Osameli sme. Prvýkrát, odkedy sme prišli na túto školu, medzi nami zavládlo trápne ticho. Zase som sa raz cítila ako malá šedá myška, ktorej veľký a múdry brat nadáva za to, že jedla pastelky. Neznášala som ten pocit.
"Kde si bola celú noc?" opýtal sa. Zdvihla som zrak a zistila, že na mňa celý čas hľadel. Ruky si dal do vrecák a hlavu naklonil na pravo. Aj toto gesto neznášam. Cítim sa vždy tak.. previnilo. Ale ja som predsa nič zlé nespravila!
"Keby si ma včera počúval, vedel by si," odsekla som mu.
"Chceš povedať, že si bola naozaj v Nemocničnom krídle? Chcela si len upútať moju pozornosť," povedal. Neveriacky som naňho zagánila.
"Zlomil si mi ruku, James!" Zamračil sa ešte viac ako predtým a v jeho očiach som zbadala záblesk zmätenosti.
"Nie, to som neurobil, ja... sotil som ťa... ale..."
"Sotil si ma. Presne tak. Včera si ma udrel. Mňa, aj môjho priateľa."
"Priateľa? Na to zabudni, Lill! Nebudeš mu hovoriť priateľ. On nie je pre teba. Presne o tom chcem s tebou hovoriť. Sadni si," povedal a ukázal na kreslo, v ktorom prednedávnom sedel. Ja som sa však nehýbala.
"Prosím."
Keď som tak urobila, sadol si na stolík oproti a pozorne sa na mňa zahľadel.
"Nehnevám sa. To včera bol len omyl, ktorý sa nebude už nikdy opakovať. Ja to chápem. Tom vie byť k dievčatám veľmi pozorný a to im imponuje. Ty si mu včera proste padla do rany, a tak sa stalo, čo sa stalo. Bolo mojou povinnosťou ochrániť ťa, takže nemáš právo mi ten včerajšok vyčítať..."
"Hej!" skočila som mu do reči, "O čom to hovoríš?! Tom taký nie je a včera som mu do rany nepadla! Chodíme spolu už od Vianoc!" Musela som sa ho zastať. To čo hovoril môj brat, boli úplné hlúposti. Musel ma ochraňovať? Tom by mi neskrivil ani vlások na hlave. A nech tu z neho nerobí žiadneho playboya. Lebo jediný taký, je tu on, James.
To, čo som mu povedala, ho zasiahlo.
"Od Vianoc?! Lilly, ako si mohla! Dopekla!" nahnevane sa postavil a začal sa prechádzať po miestnosti.
"James! Neprežívaj to tak! Nechápem ťa! Veď na tom, že spolu chodíme nie je nič zlé! Je to prvý chalan, ktorý ma má naozaj rád a ja ho tiež miluje.."
"Pššt! Nehovor to!" zahriakol ma. Oprel sa o operadlá môjho kresla a pozorne sa mi zahľadel do očí.
"Lill, ty ho nemiluješ. On - nie - je - pre - teba." Nechápavo som ho odstrčila a postavila sa aj ja.
"James. Si môj brat, mám ťa najradšej na svete, ale toto robiť nebudeš! Ja nie som ako Liin otec! Nenechám si riadiť život," vravela som a bolo mi jedno, že tomu vôbec nerozumie. "Ty mi nebudeš vravieť, kto je, alebo nie je pre mňa! Ja sama si vyberiem, koho budem milovať. Prečo, dopekla, tak nechceš, aby som bola s Thomasom?!"
"Lebo... proste... dôveruj mi. Viem, o čom hovorím! Ty nevieš aký je... v skutočnosti," vysvetľoval.
"Viem to! Je milý, láskavý a vtipný! Otvára mi dvere, keď sme vonku a je zima, dá mi svoj kabát, zaujíma sa, ako sa mám a správa sa ku mne ako k princeznej! Poznám ho. Thomas mi hovorí všetko! Tak ako aj ja jemu..." hovorila som a James takmer zúfalo krútil hlavou.
"Lilly... toto... toto sú tie najnepodstatnejšie veci na svete... ver mi, budeš s ním len trpieť. Prosím, skonči to s ním."
"Nie!" skríkla som.
"Lilly! Musíš!"
"Nie!" vykríkla som a utekala z klubovne. Už som začula len jeho krik a šumenie hlasov. Aspoň bude mať škola o čom klebetiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miya sanjo miya sanjo | E-mail | Web | 10. června 2008 v 13:50 | Reagovat

uuu drsnee xD

2 Nat Nat | Web | 7. července 2009 v 12:01 | Reagovat

super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama