Hľadám... 8. kapitola 1/2

26. července 2006 v 23:10 | Lupi |  Hľadám...
A je tu nová kapitola, vopred sa chcem ospravedlniť za pravopis, lebo sa mi nechcelo to nejako opravovať či dávať beťákovi... neskôr to opravím, sľubujem.

Príjemné čítanie:)

"... presne tak to bolo, milá slečna Woolfová! Vášho cteného otecka som z celej duše nenávidel a nenávidím! Počujete? Mohol som zabrániť tomu, aby zomrel no neurobil som to! Nechcel som! Nenávidím ho dodnes, tak ako Weasleyho a celú jeho famíliu!"
"T-tak prečo ste bol ku mne taký dobrí? Niekedy som si m-myslela, že ma m-máte... rád," fňukala som.
"Rád? Rád? Potterovho fagana? Pche! Musel som teba aj tvojho hlúpeho brata strážiť na príkaz profesora Dumbledora! Nemalo vám nič chýbať, namali ste mať ani len pokrivený vlas a nemali ste byť nešťastný a podobné hlúposti. Nikdy by som to neurobil dobrovoľne."
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Nechcela som veriť vlastným ušiam. Bola som taká hlúpa... a naivná... Objala som si kolená a pozrela naňho hore. Vyzeral strašne... až šialene, ale bolo mi ho ľúto. Veľmi ľúto.
"Nemala by si sedieť na zemi. Prechladneš," povedal odrazu.
"Pche! Ste smiašny."
"Pozor na jazyk, dievča," zasičal. Nahnevane som sa naňho pozrela. Ešte mi bude hovoriť či môžem sedieť na zemi? Sviniar! Teraz to už s tým ochraňovaním môže zabaliť.
"Ste úbožiak! Ste úbohý, žiarlivý, chudák! Chudák! Žiarlili ste na môjho otca! Závideli ste mu jeho priateľov, úspechy, odvahu... všetko! Lebo on bol hrdina a vy ste bola obyčajná nula!"
"Buď ticho!" zreval a chytil ma za golier. Pozerala som mu rovno do očí a v tú chvíľu som mala chuť napľuť mu do tváre. A tiež by som napľula do tváre sebe. Hnevala som sa na seba ako nikdy. Moje sebaovládanie úplne zlihalo. Nedokázala som sa prestať triasť a plakať. Dokonca som nemala ani silu stáť a tak som sedela na zemi. Hotová kôpka nešťastia.
"Lilly? Lill? Si tu?" ozvalo sa z chodby. Vyľakane sme sa obzreli. Malfoy ma pustil a premiestnil sa. Nezabudol sa však na mňa naposledy pozrieť. Pohŕdavo. To nie ja som sa mala cítiť mizerne a ponížene! To on! Nemohla som si však pomôcť. Sedela som na tej chladnej zemi a opierala sa o stenu. Nechcela som aby ma v takomto stave niekto videl ale nemohla som prestať plakať. Vtedy sa otvorili dvere a do izby nakukol Tom. Chvíľu na mňa vyjavene čumel a potom sa spamätal.
"Lilly, preboha! Si v poriadku?" opýtal sa ustrašene a priskočil ku mne. Keď si uvedomil aká je zo mňa troska, hodil sa na zem vedľa mňa a objal ma. Nebránila som sa. Vlastne, som sa na jeho rameno doslova vrhla. Keď sa to tak vezme, je fajn, že prišiel on a nie James či Mel. Pri nich by som sa hanbila... a najskôr by išli Malfoya zakliať alebo tak nejak. Tom sa na nič nepýtal, len ma tuho držal a hladkal po vlasoch. Bolo to také fajn, až som zaspala.

Zobudila som sa niekedy na svitaní vo svojej posteli. Prvé slnečné lúče mi zasvietili do očí a tak som ich musela otvoriť. Na vedľajšej posteli niekto spal ale inak bolo v celom dome ticho. Prevalila som sa na chrbát a začala som si premietať všetko, čo sa udialo za posledné tri dni. Bolo toho fakt veľa, to vám poviem.
Pred vianočnými prázdninami sme nastúpili s polovicou osadenstva na vlak a frčali do Londýna, kde na nás už čakala teta Lupinová. Vyzerala hrozne mlado a sviežo a predstaviť si ju zo šedivým profesorom Lupinom bolo dosť... nepredstaviteľné. Mala kratšie husté blond číro a široko sa usmievala. Všetkých privýtala postrapatením vlasov a keď zbadala mňa a Jamesa, tvárila sa... užasnuto a trochu sklamane.
"Takže môj muž mal zas pravdu, však? Už je to unavujúce," povedala. Keď si všimla, že sa tvárime nechápavo vysvetlila.
"Viete, Remus mi o vás rozprával a povedal, že keď vás uvidím, nebudem mať žiadne pochybnosti. No, mal pravdu. Ako vždy," zasmiala sa. Aj ja som sa musela usmiať.
A tak sme sa rozdelili. Na Mela a Liu čakala nejaká žena, ktorú som si ani nemala šancu obzrieť, lebo ma už ťahali preč. Lupinovci bývajú na jednej zo stratených uličiek Londýna, v malom domčeku s bielym plotom a červenou strechou. V záhrade nechýbal veľký zasnežený dub, na ktorom bola priviazaná provizórna hombálka z kolesa auta. Všetko to tam volalo: Domov, toto je domov! A dnu to nebolo inak. Zariadené to tam mali útulne a jednoducho. Mňa ubytovali v hosťovskej izbe, kde som neplánovala spať (chcela som sa večer prešmyknúť k Jamesovi a Tomovi). Keď som si vybalila, už nás teta volala na večeru. Na tú som sa strašne tešila, lebo som už mala chúťky zahryznúť sa do steny. Od hladu.
V kuchyni ma však čakalo nemilé prekvapenie. A to zistenie, že teta Lupinová nevie variť. Jej úbohý pokus teraz trónil uprostred stola a vyzeral... nechutne. Tom si s povzdychom sadol a neveselo hľadel na tú neforemnú hmotu niečoho. S Jamesom sme si sadli vedľa neho a s rovnakou radosťou sme hľadeli na to jedlo, čo práve zozelenelo.
"Vieš mami, stále sa vraciam z Rokfortu s nádejou, že si sa naučila variť..." povedal Tom, krútiac hlavou.
"Tom! Ani si to neochutnal..."
"A ani neochutnám! Si moja mama a ja ťa milujem, ale toto nezjem ani keby ma ponúkala najvílovejšia víla."
"Buď toto, alebo nič," povedala urazene.
"Toto!" vyhladovane skríkol James a teta sa naňho až dojato usmiala. Naložila mu plný tanier a on sa do toho s chuťou pustil.
"Veď je to skvelé!" povedal nadšene a tak som si vypítala aj ja. S rovnakou chuťou som sa do toho pustila a hneď nato som to oľutovala. Bolo to... hnusné! Fuj, aj teraz mi je z toho zle. Tom sa na mňa uznanlivo pozrel.
"Teraz si si u mňa vydobila rešpekt, Lilly," zasmial sa. No, to sústo si zaslúžilo obdiv (a aj to, že som to nevypľula). A tak, kým sa môj braček napchával, my s Tomom sme naňho len závistlivo hľadeli. Spása prišla vo forme primiestnenia sa profesora Lupina. Thomas ho privítal s obrovskou radosťou a zo slovami: "Jedlo prišlo!". Profesor jedným pohľadom zhodnotil situáciu a usmial sa na svoju ženu.
"Miláčik, ty si sa pokúšala variť?"
"Nie, ja som aj varila!" odpovedala mu. Profesor jej dal pusu na líco a vytrhol Jamesovi vydličku z ruky.
"James, nejedz to. Bude ťa bolieť brucho."
"Nebude! Veď je to skvelé!" protestoval braček.
"Ver mi. Nie je," povedal profesor, posadil svoju nadurdenú ženu za stôl a dal sa do skutočného varenia. S Tomom sme ho nadšene pozorovali a nakoniec sa nám aj dostalo toho vysnívaného... jedla. Do neskorého večera sme sa už len zabávali. James písal nejakú litániu Evelyn, ja a Tom sme hrali šach a Lupinovci sa o niečom bavili v kreslách pri krbe, čiže dosť ďaleko od nás. Spať sme išli dosť neskoro a ja som nakoniec uskutočnila svoj plán a prekĺzla k chalanom.
S vankúšom v ruke som zaklopala na dvere.
"Hmm?" zašomral Thomas, ktorý mi prišiel otvoriť. Akože rozospato si pretieral oči a tváril sa, že som ho práve zobudila. Je to klamár! Počula som ich, ako sa tu smiali. Chcela som niečo povedať, no nemala som slov. Môj zrak sa totiž po malej prechádzke po Tomovi zastavil na jeho autíčkových trenkách. Trocha pobavene a aj šokovane som si ho obzerala... jeho trenky, samozrejme.
"Lilly, pozeraj sa mi do očí, prosím ťa," povedal zo smiechom a ja som bola určite celá červená.
"Ehm... ja... nemôžem zaspať a..."
"A tak si musela prísť zobudiť nás?" zakričal James z izby.
"Nespali ste! Počula som vás smiať sa!"
"To sa ti zdalo!"
"Nie, nezdalo! James, prestaň!" hádali sme sa.
"Ehm, ehm, takže?" nadvihol obočie Tom.
"Vezmete ma k sebe?" hodila som naňho psie oči. Trocha sa zamrvil a pozrel do izby na mojho bračeka.
"Nie!" zakričal James.
"Tak poď... ale iba na chvíľu," usmial sa a ja som konečne vošla do jeho kráľovstva. Nemusím vám hovoriť, že som ich nakoniec ukecala a šupla som sa do teplúčka k Jamesovi. A cez noc som mu kradla perninu...




Chela by som to venovať Vivianke, bráškovi Miškovi a Slunenke - za morálnu podporu :o)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 slunenka slunenka | Web | 26. července 2006 v 23:33 | Reagovat

jééé to je věnované mě? to mi strašně lichotí!!! :o)))))))))))))))))))))) je to super, ale moc tomu nerozumím, je to nějak zvláštně pomíchané, opravdu zmatené, zpravíš to prosím? :o)))

2 Lupi Lupi | Web | 27. července 2006 v 18:54 | Reagovat

Ach, prepac... hmm... asi to nestihnem poludstit, lebo teraz mam hrozne zhony - ideme na dovolenku a ja este nemam ani len zbalene:)

Tak vysvetlenie: Zaciatok je realita a ked lezi v posteli tak zacne spominat a vsetko su spomienky az po to, ako sa zobudi Tom a tak.. neviem... pochopeno?:)

3 slunenka slunenka | Web | 27. července 2006 v 23:35 | Reagovat

jo ahááá, no já jsem docela natvrdlá... ale už jsem to pochopila :o))) *zázrak* díky moc  za trpělivost :o)))

4 happy happy | Web | 28. července 2006 v 14:28 | Reagovat

já to ale nepochopila... jo moje IQ je na to dost blbě... nechápu, proč se ti tam opakuje dvakrát stejný děj... to je účel???

5 Snow white Snow white | Web | 5. srpna 2006 v 11:58 | Reagovat

heh, a já to chápu:).

No, tuhle povídku jsem milovala už na ff.ph.net-u a jsem neskonale ráda za další úžasné kapitoly:)

6 Ilianaiedail Ilianaiedail | Web | 24. srpna 2006 v 22:57 | Reagovat

wow...

7 Lupi Lupi | Web | 27. srpna 2006 v 22:58 | Reagovat

Snow white - sak ja si ta pamatam:) Ale chcela som ine - asi som zabudla vysvetlit, ze to vsetko je jedna kapitola preto oznacenie 1/2 a 2/2. Viete, písem také dlhé kapitoly, ze sa mi nezmesia do jedneho clanku:(

8 Nárië Nárië | Web | 29. srpna 2006 v 15:34 | Reagovat

paráda :o)

9 Nelien Nelien | Web | 27. září 2006 v 22:56 | Reagovat

to bylo boží!! jako vždy, že?? :)) jak se lily vkradla k nim do pokoje a kradla jamesovi peřinu... a tomovi autíčkové spodky!!:D boží boží prostě boží!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama