Hľadám... 6. kapitola 1/2

18. července 2006 v 16:50 | Lupi |  Hľadám...
Prechádzala som sa po čierno-bielej chrabromilskej klubovni. Odpadky váľajúce sa po zemi hovorili o nedávnej oslave a dohorievajúce polená v krbe o neskorej rannej hodine. Miestnosť bola úplne opustená, až na jedno kreslo pri okne. Ozývali sa z neho tiché zvuky. Chvíľu sa mi zdalo, že je to smiech a o minútku to bol plač.

Podišla som bližšie. Naskytol sa mi pohľad na dievča v dlhej bielej nočnej košeli objímajúce si kolená. Záplava dlhých vlasov ma utvrdila v tom, že je to osoba, na ktorú som práve v tej chvíli myslela. Natiahla som ruku a chcela som ju pohladiť. Ostávalo už len posledných pár milimetrov, keď sa z ničoho nič vystrela a na tvári mala taký zvláštny... bol to úsmev? Vtom ma vyrušili kroky.
Začínam mať pocit, že mi jednoducho nie je súdené dotknúť sa aspoň jedného z mojich mŕtvych rodičov. Depresívne.
Naozajstné prekvapenie ma čakalo, keď sa na schodoch pred chlapčenskými spálňami objavila slávna legenda, stelesnenie dokonalého muža a skoro najmocnejší čarodejník minulých liet a môj otec v jednej osobe.
Zdalo sa, že si nedohodli schôdzku a vôbec sa tu nechceli stretnúť. Súdiac podľa toho, ako sa mama vryla hlbšie do kresla a tvárila sa ako jeho súčasť. Otec sa nervózne obzeral a stále kontroloval čas na svojich náramkových hodinkách.
Začnem asi uvažovať o tom, že máme v rodine chameleóna... mamu totiž nebolo vôbec vidieť. Zaujímavé. Asi to vyskúšam na najbližšej hodine Obrany. Mimochodom! Viete čo sa stalo? Asi nie, však? Naša profesorka Ehmová je nezvestná! Zrušili všetky hodiny, kým je nenájdu. Živú, či mŕtvu.
Zase som odbočila. No takže, asi po troch minútach, sa ozvali ďalšie kroky. Po schodoch z dievčenských spální kráčalo dievča (šokujúce, čo?) s hustými vlasmi. Matne som si spomínala, že som ju už niekde videla. Keď však ocka objala, došlo mi, že je to tá cica, čo sa vadila s ujom Ronom v šmajchlbunkry. Nerozumiem však tomu, prečo sa objímajú?
Vtedy mi to došlo! Harry má rande! Vytreštila som oká a čumela raz na mamu, raz na tých zradcov. Môj Bože! Nikdy mi ani len na rozum neprišlo, žeby mohol byť otec sukničkár... A možno to takto ťahal z viacerými kočkami naraz? A čo keď ja a James máme súrodencov! A možno aj... nie, to už preháňam. Mala by som sa riadne prefackať. Už mi šibe!
"Harry, prosím ťa, nie," šepkala.
Aha, takže ide do tuhého. Casanova otec a zdráhavé dievča. V tom bunkry nevyzerala nejako nevinne. Pche, herečka!
"Hermi... Hermionka, musíš mi to dovoliť, ja..."
"Ale čo Ron?"
No, že si si spomenula. Chudák strýčko teraz niekde trpí a ty tu takto... toto.
"Pochopí to. A ak nie, ty ho presvedčíš."
Ešte raz sa na ňu usmeješ, prisahám že niekoho z tejto miestnosti vynesú nohami napred. Rodina, nerodina.
"Sľúbil si predsa, že to takto nespravíš. Dúfala som, že si si to rozmyslel. Aspoň si mohol dokončiť školu a Ginny..."
"Pšššt. N... nedokázal by som sa jej pozrieť do očí," hovoril neuveriteľne smutne. Pozrela som na mamu a tej sa roztriasla spodná pera. Presne tak, ako mne! Jeeéj!
"Och, Harry. Dovoľ nám, aby sme šli s tebou. Prosím." To dievča vyzeralo skutočne zúfalo. Vôbec som nerozumela, čo sa to tu deje. Zrazu sa všetci v miestnosti obzreli na schody, po ktorých niekto zbehol dole. Vydával pri tom zvuk ako stádo trolov. Nebol to nik iný ako strýčko Ron. Teraz to bude zaujímavé.
"Čo si myslíš, že robíš?" vyskočil na ocka a tváril sa naozaj hrôzostrašne.
"Ron, ja..." zašepkal zúfalo tatík.
"Hermi, choď sa zbaliť. Ideme na výlet," povedal pevne a zahľadel sa ockovi do očí. Ten sa tváril odmietavo aj keď sa zdalo, že nemá dosť síl na vzdor.
"Accio, môj ruksak," zavelil a o pár sekúnd, už k nemu priletel veľký vojenský vak.
"Nenechám ťa ísť samého. Dobre to vieš. A bolo to od teba dosť zbabelé," hovoril, zatiaľ čo tá Hermi vybehla do svojej izby.
"Čo bolo zbabelé?"
"To celé s mojou sestrou!"
"Ron, dobre vieš, aká je situácia a čo sa stalo Dumbledorovi, Siriusovi, Hagridovi a..."
"Dobre, dobre. Viem, ale toto je iné. Ona ťa má naozaj rada. Veľmi rada, Harry."
"Tak čo mám podľa teba urobiť?"
"Ísť sa aspoň rozlúčiť."
"Ja... ju teraz nechcem budiť," zašepkal. V tom mama vyliezla z kresla a otec zo strýčkom ostali úplne šoknutý.
"Nabudúce by ste si mali nájsť diskrétnejšie miesto na takéto rozhovory ," povedala.
"No výborne! Vidíš, je hore. Nechám vás tu a zatiaľ preskúmam okolie. Dáš mi mapu?" otec mu podal kus starého pergamenu a Ron opustil klubovňu.
"Takže?" začala mama.
"Hm, Ginn, vieš..." koktal.
"Viem, Harry. Ja len..." Takže naši mali vzťah založený na komunikácii. To je paráda, naozaj! Zavládlo ticho. Iba na seba hľadeli a nikto nič nepovedal. Otec sa však ukázal ako muž činu a pobozkal ju. Bol to taký bozk aký vidíte vo filmoch. Bol to jeden z tých, ktoré voláme posledný.
Asi po minúte sa od seba odtrhli, otec jej venoval posledný pohľad a odišiel cez portrétový vchod. Mama osamela. Stála v strede miestnosti, len v tej tenkej nočnej košieľke a triasla sa. Pochybujem, že sa triasla zimou. Keby mne odišiel môj milovaný, asi by som sa ocitla na pokraji nervového zrútenia.
"Hermiona, už môžeš," povedala a otočila sa ku schodisku. Z tieňa vyšla zahanbená špiónka.
"Ginny prepáč, ja som vážne nechcela, ale keď..." jachtala.
"To nič, aspoň ti to nemusím rozprávať odznova." Sadla si do kresla. Pravú ruku si položila na brucho a ľavou ukázala Hermi, aby spravila to isté. Tá len ticho poslúchla a čakala, čo mama povie.
"Hermiona, sľúb mi niečo," začala pomaly. Hermi stále tíško sedela. Tá by mohla trpezlivosť aj rozdávať.
"Sľúb mi, že ho nenecháš zomrieť. Sľúb, že ho privedieš domov. Priveď ich oboch."
"Vieš, že to ti sľúbiť nemôžem."
"Ale môžeš. Hermi, ja... ho milujem a... potrebujem ho. Neviem, čo si bez neho počnem... teraz," povedala zúfalo. Pozrela som na jej ruku, ktorou stále hladila svoje bruško. Hermiona sa tam pozrela tiež a všetko jej došlo. Prikryla si ústa a od hrôzy vstala.
"Ginny, t-to..."
"Aj ja som z toho v šoku, ver mi."
"Ale ako sa to?" Nedopovedala. Ron vopchal hlavu do klubovne a zavelil:
"Hermi, už musíme ísť, lebo stratím odvahu a nedostanete ma nikam," povedal.
"Tak sľubuješ?" naliehala mama.
"Ginny..."
"Sľúb mi to!"
"Hermiona!" pridal sa Ron.
"Tak dobre! Sľubujem!" vykríkla, naposledy objala mamu a preliezla cez vchod. Ginny ešte stihla pribehnúť k Ronovi a tuho ho objala.
"Nepovedz to mamke. Ak by ma náhodou nezabil žiadny smrťožrút, urobila by to ona." Naposledy sa usmial a vchod sa uzavrel. Mamulienka osamela, hodila do kresla a nemo sledovala stenu.

"Lill? Lilly?"
"Mami, neplač."
"Lilly!"
"No tak."
"BUDÍČEK!" Strhla som sa a vydesene sa snažila vymotať z deky a schovať sa pod posteľ. Niečie ruky ma však zastavili a vtlačili späť do vankúšov. Otvorila som zlepené oči a snažila sa zaostriť. No jasné, James.
"Bré ráno spiaca krásavica," a naširoko sa usmial.
"James? Ty? Kde, ako som, ja..." šomrala som. Zvraštila som obočie a snažila si spomenúť na dôvod mojej účasti na hromadnom zaplňovaní lôžok v nemocničnom krídle. Aby ste mi rozumeli - takmer všetky postele boli zaplnené deckami v metlobalových dresoch. Mala som divný pocit, že som asi niečo prešvihla.
"Netráp svoju unavenú hlavičku rozmýšľaním," zaškeril sa a ja som naňho hodila pohľad to čo si práve povedal sa mi zdalo, však?
"Si tu jeden deň. Dostala si sa sem za veľmi záhadných okolností. Keď si sa večer dlho nevracala, šiel som ťa s Tomom hľadať. Vieš, aby sa nestalo to, čo minule," zatváril sa nevinne, "a napadlo mi, či nebudeš tu. Stretli sme tu Malfoya a madam P. Tá nám však nevedela povedať, čo sa ti stalo. Len drísty o tom, že si odpadla a profesor ťa našiel... ale Lill, to je blbosť. Stavím sa, že ťa nejako preklial. Totiž, toto sa vôbec nepodobá na klasické zamdlievanie dievčat. Ver mi, pár z vášho druhu mi už stratilo v náručí vedomie," a vypol hruď.
Ježiši, James! Kto má toto počúvať? Prevrátila som oči.
Keď o hodinu odchádzal, dopodrobna som vedela o celom zápase. Moje myšlienky sa však uberali iným smerom. To s Malfoyom bolo hrozné. Až traumatizujúce. Neviem, či by sa našlo nejaké dievča, ktoré by v prítomnosti takého muža odpadli len tak. Nepočítam kočky, ktoré menoval James. Tie sú najskôr labilné... a určite mali prečo odpadnúť. Ale toto dokáže človeka naozaj naštvať.
Povedala som mu o vízii a snažila som sa ho presvedčiť, že to preto som asi odpadla. Viete, aby náhodou niekde za rohom na Malfyho nezaútočil. Musím na oboch dozrieť, keď sa odtiaľto dostanem. Aj keď neviem ako sa mu teraz pozriem do očí. Malfoyovi... Bože! Ja som úplne nemožná!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa Vám táto Fan-fiction?

Je skvelá! 69.4% (136)
Môže byť... 18.4% (36)
Ehm... nič horšie som v živote nečítal/a! 12.2% (24)

Komentáře

1 slunenka slunenka | Web | 23. července 2006 v 20:30 | Reagovat

Já tomu moc nwrozumím... to sebou jen tk sekla? no to je jedno, já na to přijdu :oDDD snad...

2 Lupi Lupi | Web | 25. července 2006 v 17:33 | Reagovat

Ahoj! Vies, na konci 5ky som pislala, ze sa v jeho ociach mihol tien lsty-teda, ze mal nieco za lubom... neviem, ci to mozem takto prezradit... ale nie, pockaj si na dalsie kapitoly - vysvetlenie najdes v nich:)

3 slunenka slunenka | Web | 26. července 2006 v 11:54 | Reagovat

:oDDD dobrý

4 Ilianaiedail Ilianaiedail | Web | 24. srpna 2006 v 11:33 | Reagovat

je to moc krásné, skoro sem se u toho rozbečela...

5 Nárië Nárië | Web | 29. srpna 2006 v 15:01 | Reagovat

Tak tak a málem bych brečela ...prostě paráda :o)

6 Lupi Lupi | Web | 1. září 2006 v 18:58 | Reagovat

jej, vdaka moje:)

7 Nelien Nelien | Web | 23. září 2006 v 23:23 | Reagovat

ono je to prostě pořád lepší a lepší a to s harrym, ginny, ronem a hermi... to bylo fakt kouzelný... smutný... fňuk... píšeš nádherně... tak zajímavě a poutavě... nádhera :)))

8 ajush ajush | 9. ledna 2008 v 14:43 | Reagovat

To je tak strašně smutný....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama