Hľadám... 5. kapitola 2/2

18. července 2006 v 16:37 | Lupi |  Hľadám...
Stála som v Sieni Slávy a čumela do jednej zo sklenených vitrín. Nemôžem tomu uveriť! Pozrela som zúfalo na Jamesa a ten sa len usmieval. Asi päť minút svojho života som si myslela, že si zo mňa uťahuje. Boli to pekné minúty...

Je to desné! Teda, nie je, ale je. Asi neviete o čom točím, však?
Tak sa vrátim úplne na začiatok. Po rokvillskom víkende sme si s Jamesom sľúbili, že sa to už nesmie opakovať. To naše rozhádanie. Musí mi vraj toho toľko povedať, a aj povedal. Akurát sme mali Obranu, keď sa mi vplýžil do mysle a oznámil, že má pre mňa novinku roka. Samozrejme, že som bola zvedavá! A to si viete predstaviť, ako ma šokol tým, že ma odvliekol sem, do Siene k jednej zo sklenených vitrín. So zdvihnutým obočím som sa ho opýtala, či som zmeškala obed len kvôli jednému blbému metlobalovému poháru. Tváril sa trochu nabrúsene, že som zhanobila jeho svätý grál. Prešiel to (chválabohu) bez zbytočných hádok a len mi ukázal mená na tom pohári. Ronald Weasley, Harry Potter a Katie Bellová. Pozrela som naňho viac - menej zmätene.
"Tento tím bol v histórii Chrabromilu najlepší. Spomínaš si, ako raz Mel hovoril o časoch, keď jeho otec hrával za našu fakultu? Hovoril, že hral ako strážca a tiež vravel o ich stíhačovi, ktorý robil dokonalú Vronského fintu. Tu je ten stíhač," a prstom ukázal na jedno meno.
"Harry Potter? James..." netrpezlivo som tam nadskakovala.
"Len sa pozri na fotografie. Spoznávaš tam niekoho?" s hlbokým povzdychom som sa pozrela na tie blbé fotky. Začínala som byť nervózna. Bola som hladná, unavená, a fakt ma nezaujímal žiadny metlobal. Vzápätí som svoje zlé myšlienky zahnala čo najrýchlejšie preč. Na tých obrázkoch som spoznala Melovho otca Rona, našu mamu a aj otca!
"Čo tým chceš povedať?" pozrela som na Jamesa.
"Lill, ty si mala vízie o našich, nie ja. Ty si ich videla, nie ja," potichu povedal. Z jeho hlasu som zacítila ľútosť. Závidel mi moje vízie? Pche!
"Je to on, však? Videl som iba tú jednu jedinú starú fotku. Bola by to až priveľká náhoda, keby sa v tom istom čase a na tom istom mieste objavilo viacero chlapcov s menom Harry a boli by si k tomu ešte aj podobní," vychrlil zo seba. Opäť som sa pozrela na obrázok celého tímu. Bol to on. Stopercentne! Ani neviem, ako dlho sme tam stáli. Teda viem, zmeškali sme Herbológiu. Ale komu by záležalo na nejakých idiotských rastlinkách? Teda mne, ale teraz som mala v hlave dôležitejšie veci.
"James, ty si fakt myslíš, že ten Harry Potter je náš otec?" to by všetko vysvetľovalo. Samozrejme, že mi neunikol príbeh chlapca, ktorý prežil. Žila som v Nemecku, nie v jaskyni.
"Myslím, že je to on, Lill, ale to môžeš potvrdiť len ty," povedal. Len ja? Prečo len ja? Žeby o tom, že mali nás nevie nikto? Ten klobúk to povedal, nie? Ani som nevedel, že mali deti. Asi tak nejako to bolo. Kto si to má pamätať?
"Je to on, James. Veď sa na seba pozri, ste si podobný," a poškrabkala som ho po brade.
"Vážne si to myslíš?" nadšene sa opýtal.
"Jasné, ale teraz už poďme. Som hladná... a obed sme prepásli," zašomrala som.
"Poznám celkom fajn miestečko, kde sa dá dobre najesť,"
"James! Máme ešte vyučovanie," pohoršene som ho napomenula.
"Prosím ťa. Veštenie. Pospať si môžem aj tam, kam pôjdeme." Len som šokovane otvorila ústa, no nebránila som sa, keď ma ťahal preč. A neľutujem, že som nebola na jednej zo zbytočne premrhaných hodín s tou starou muchou. Uf, pomaly sa zo mňa stáva ženská verzia Jamesa.
Zobral ma do istej, veľmi dobre utajovanej miestnosti, menom kuchyňa. Pekne sme sa napráskali a ja, ako som tak hľadela na napchávajúceho sa bračeka, som začala premýšľať. Takže sa nám to nakoniec podarilo. Zistili sme, kto boli naši rodičia, a prečo zomreli. Teda vieme, že ani jeden z nich zomrieť nemusel... hlavne mama.
"Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa.
"Nad mamou."
"Čo myslíš, kto to bol? Možno by sme ju našli v nejakých archívoch a tak."
"Ja som ju už našla." Prekvapene na mňa pozrel.
"A chcela si mi to aj niekedy povedať?" opýtal sa.
"Chcela som ti to ukázať," nadvihol obočie a urobil to, čo som chcela. Pozrel sa do mojej hlavy. Aby som vám to vysvetlila, tak poviem, že u nás v Nemecku bola jedným z najdôležitejších predmetov oklumencia. Dosť ma prekvapilo, že na Rokforte sa nevyučuje. Jamesovi som ukázala spomienku zo šmajchl bunkru. Nechýbal ani začiatok, kde bol Melov otec s tým dievčaťom a skončila som tým, ako sa otec s mamou rozišli. Proste ju videl celú.
"Lill, dokelu. Ten chalan bol...?"
"Áno,"
"A jeho sestra,"
"Je naša mama,"
"Ginny Weasleyová. To potom znamená, že Mel a Lia sú..."
"Naša rodina. Bratranec a sesternička," usmiala som sa.
"Huh, Bože začal rýchlejšie dýchať. Vystrašil ma. Žeby ho to až tak vzalo?
"Si v pohode?"
"Jasné, ja len, že... práve si zabránila najväčšiemu incestu v mojom živote,"
"Preboha o čom to hovoríš?"
"Dnes večer som mal mať rande s Liou," pozrel na mňa, "a určite som nechcel zostať len pri... veď vieš," s otvorenými očami som počúvala, ako mi môj braček oznámil, že chcel večer pretiahnuť moju kamošku. Jedinú kamošku, ktorú tu na Rokforte mám, a ktorá ho neznáša!
"Ale veď ona ťa nemá rada! Ako to, že ste mali mať rande? A ako si si mohol myslieť, že by s tebou robila veď vieš čo?!" vyletela som naňho.
"Ešte ju asi dobre nepoznáš. To rande sme si dohodli po rokvillskom víkende. Asi som sa jej zapáčil viac ako ten Malfoy. A je na nej vidno , že je skúsená. Každý nie je taký ako ty, zlatko,"
"Viac ako ten Malfoy? Taká ako ja?" nenormálne ma naštval. A ešte viac Lia. Najväčšiu zlosť som však cítila voči sebe. Prečo som si myslela, že mi to povie? Dúfala som, že sme lepšie kamošky, ako naozaj sme? Prečo vlastne išla do Rokvillu so mnou, a nie s davom svojich obdivovateliek? Žeby mali všetky rande?
"No tak, Lill, nedurdi sa," povedal James a dojedol posledný koláč. Do klubovne sme sa vrátili hneď po tom, ako si nechal zabaliť ešte pár koláčikov a iných pochúťok. Na môj veľavravný pohľad odpovedal len pokrčením ramien a zašomraním niečoho v zmysle veď som vo vývine, nie? Nechápem, ako môže toľko jesť.
Hneď, ako sa otvoril portrétový vchod, sa pobral za Liou a zrušil ich rande. S vražedným pohľadom adresovaným mne, sa odobrala do svojej izby, nasledovaná húfom utešovateliek. Keď začal James s Melom hrať karty, uvedomila som si, že tu vlastne nemám čo robiť. Zase som bola iba piate koleso na voze. Nikto si ma nevšímal a ani so mnou neprehodil jedno či dve drahocenné slovíčka.
Radšej som sa šla poprechádzať. Hrad bol taký chladný, no zároveň hrial ako nikdy predtým. Teda vyžarovalo z neho teplo domova. Spomenula som si, ako Lia opisovala Malfoya. Chladný ale vášnivý. Ako dopekla môže vedieť, že je vášnivý? Žeby... Ale nie! Rozhodne, nie! Sadla som si na schody pred vchod do hradu a hľadela na oblaky, ktoré čochvíľa odkryjú mesiac. Ako som očakávala, tak sa aj stalo. Jeden z mrakov sa pohol a mne sa naskytol pohľad na nádherný spln.
"Nemali by ste sedieť na zemi," ozvalo sa zrazu nado mnou. Jasné, tá triaška na mojom tele už prezradila, o koho ide.
"Mne je tu dobre," odsekla som. Vzápätí som to oľutovala. On nič zlé nepovedal, a ja musím takto odpovedať. Začala som sa zdvíhať, keď sa tu z ničoho nič objavila pred mojím nosom ruka. Jeho ruka, jeho pomocná ruka. Asi stotinu sekundy som na ňu hľadela s tým, že ju odmietnem, ale celé moje ja, to odmietlo a chytila som ju. Nebudem hovoriť, že keď sa naše dlane dotkli , preleteli iskry a tak podobne. Nebudem si namýšľať ako nejaká hlúpa naivka. Jednoducho bol milý a pomohol mi vstať.
"Mali by ste sa vrátiť do hradu. Tu je to teraz nebezpečné ," povedal potichu. Bez rozmýšľania som ho chcela poslúchnuť, no nedalo mi.
"Ako, nebezpečné?" opýtala som sa.
"Je spln, vtedy je všetko nebezpečné." Hm, veľmi jasná a zreteľná odpoveď. Pozrela som naňho, ako sa díva na mesiac a tvári sa záhadne. Jeho pohľad zablúdil na mňa, a tak na moju ruku. Zdesila som sa. Ešte stále som zvierala tú jeho. Rýchlo som ju pustila a tvárila sa, že sa nič nestalo.
"Poďte," povedal a kráčal do hradu so mnou v závese. Čakala som, čo povie. Alebo čo urobí. Proste som chcela vedieť, čo sa bude diať. Pred schodmi sa zastavil a z tej jeho výšky sa na mňa skúmavo zahľadel.
"Máte teraz čas, slečna Woolfová?" prehovoril a ja som sa celá roztriasla.
"Áno," odpovedala som trochu dychtivejšie, ako som chcela.
"Tak poďte," povedal.
Kráčali sme dole do podzemia, kde boli učebne Elixírov a jeho kabinet. Prechádzali mi zimomriavky, keď otvoril dvere a ja som vošla do jeho pracovne. Ešte som tam nikdy nebola. Bola to útulná miestnosť s dreveným pracovným stolom a obrazmi na stenách a s mini laboratóriom. Bolo to tam proste nádherné. Skoro mi to pripomínalo moju izbu.
"Potrebujem, aby ste mi asistovala pri výrobe jedného elixíru. Madame Pomfreyová nie je na hrade a iný učitelia nemajú čas," hovoril a vo svojom laborátoriiku začal pripravovať prísady. Napadlo mi, prečo taký talentovaný učiteľ ako on, potrebuje pomoc priemernej študentky?
"Je to zložitý elixír a musí sa pripravovať dôkladne. Ste jediná študentka, ktorá ani raz nezničila svoj kotlík. A budete iba miešať," povedal a ja som bola úplne zmätená. To bola pochvala alebo kritika? To s tým, že budem iba miešať... Myslí si, že by som nezvládla nič zložitejšie? Prehltla som svoje pripomienky, zhodila zo seba habit a vyhrnula si rukávy na košeli.
"Teraz tam prihoď tie chlpy z murtlapa," povedal a ja som celá nadšená hodila slizké chlpy do tmavozeleného elixíru.
"Čo si myslíš?" opýtal sa ma na názor.
"Zhustiť," povedala som prosto a pozrela na muža opierajúceho sa o stôl, na ktorom som v tureckom sede sedela.
"Hmm, daj tam tri kúsky z dračieho zubu,"
"Budú stačiť aj dve, keby sme ich zmiešali s trusom,"
"Je dosť nechutný aj bez toho trusu," poznamenal a ja som sa rozosmiala.
"A keby sme tam dali aj štipku z Ríbezľového éteru?"
"Tak by si úspešne zabila ten úbohý kotlík,"
"Áno, on za nič nemôže. Tak tam dáme tie kúsky," a vzala som si podávané biele úlomky. Po troch hodinách varenia Vlkodlačieho elixíru sa nám konečne podarilo zhustiť a dosiahnuť požadovanú farbu. Nečudujem sa, že potreboval pomoc. Zložitejší a ťažší elixír som jakživ nevarila. Keď sa z neho začalo dymiť, radostne som zvýskla a zatlieskala. Profesor Malfoy sa rozosmial, a tak som radšej prestala. Už som sa naňho len pekne a veselo škerila. Zrazu sa na mňa skúmavo zahľadel a v jeho očiach som zazrela niečo ako... tieň lsti, alebo čo. Trocha som sa zamračila a pozrela späť ku kotlíku. Vtedy z neho vyšľahol dosť desivý dym a potom... nič. Tma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa Vám táto Fan-fiction?

Je skvelá! 69.4% (136)
Môže byť... 18.4% (36)
Ehm... nič horšie som v živote nečítal/a! 12.2% (24)

Komentáře

1 slunenka slunenka | Web | 23. července 2006 v 20:19 | Reagovat

Jáááááááj, já z toho nemůžu, právě se tvářím jako blbeček, nedočkavý blbeček.. to  musím přiznat :oDDD jdu se utěšit další kapitoklou jachachááááá!!! :o)))

2 Nárië Nárië | Web | 29. srpna 2006 v 14:52 | Reagovat

:DDD tlemím se jak blázen :D

3 Nelien Nelien | Web | 23. září 2006 v 23:10 | Reagovat

tak tohle teda fakt totálně žeru!! ani nevíš, jak je to boží!!! prostě dokonalý!! a ten konec... sem napnutá jak struna!!! du rychle na další!! :D

4 Michelle Michelle | 3. srpna 2016 v 21:22 | Reagovat

Čím dál lepší :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama