Hľadám...

18. července 2006 v 15:29 | Lupi |  Hľadám...
Príbeh je o Lilly a Jamesovi, ktorý sa jedného dňa dozvedia, že sú adoptovaný. Zisťujú kto boli ich rodičia a pri tom im pomáhajú naši známi hrdinovia:)
Postavy: Lilly a James Woolfovci, Thomas Lupin, Mel Weasley, Lia Weasleyová, Draco Malfoy,...
Obdobie: po generácii HP

***
Sedela som
na zemi a zbierala škatule a balíčky, ktoré mi popadali. Bola som v
Šikmej uličke a práve vychádzala z obchodu, keď do mňa narazil nejaký chalan na skate. Hlupák! Ani sa nezastavil a neospravedlnil. Jasné! Veď ja si pomôžem sama, no nie? Pchá! Starostlivo poskladané habity v balíčku sa mi už sto percent pokrčili... Dokelu aj s takými idiotmi!
"Hej, Lil, čo sa váľaš po zemi?" podišiel ku mne vysoký čiernovlasý chalan. Môj brat. James.
"A prečo by som sa nemohla?" odsekla som mu. Prijala som však ruku, ktorú mi podával a pomohol mi vstať.
"Vážne. Čo sa stalo?" zisťoval.
"Ale, jeden chalan na skate do mňa vrazil a mne vypadlo všetko z rúk. Ani sa neospravedlnil!"
"To nič. Si celá, nie? Tak sa naňho vykašli a poď. Už by sme mali ísť," pomohol mi pozbierať veci a viedol ma uličkou ku Deravému kotlíku. Vyšli sme hore do svojich izieb a ja som si nahádzala veci do kufra. Tom mi sľúbil, že mi večeru donesie hore. Tak som sa nikam neponáhľala. Spod vankúša na posteli som vytiahla malú fotografiu. Bola na nej moja mama a otec. Teda, mali by to byť oni. Nepoznala som ich.
Otec zomrel ešte pred mojím narodením. Chcela by som vedieť, čo sa stalo. A moja mama zomrela pri pôrode. Mala len 17. Aspoň tak vraveli sestričky. Vyčítala som si to. Porodiť dvojičky nie je ľahké. Ale sestričky v nemocnici hovorili, že vlastne ani žiť nechcela...
Asi milovala ocka až príliš... možno ani nevedel, že bola tehotná. Stihla nám ešte dať mená. Mne Lily a môjmu bratovi James.
Ako malí sme vyrastali v pestúnskej rodine vo Viedni a potom sme zistili, že sme čarodejníci a išli do školy. Až minulé leto nám rodičia oznámili, že sme adoptovaný a že naša mama bola Angličanka a prihodili k tomu pár osobných vecí: prútiky, fotku, prívesok, mincu a zrkadielko. A ešte koženú bundu. To je čo! Ešte stále som v šoku...
Teraz mám 18rokov a som v Anglicku. Spolu s Jamesom sme si vydrankali, aby nás preložili na Rokfort. To je vraj miestna a slávna škola. Chceme zistiť, kto vlastne boli naši rodičia a kto sme my.
"Ahoj," pozdravila som Jamesa, keď vošiel ku mne do izby, nasledovaný Tomom a večerou.
"Si v pohode?" staral sa.
"Áno. Len som sa zamyslela."
"O čom?"
"Len tak... o našich," sadla som si k stolu, kde už bolo prestreté.
"V poslednom čase o nich rozmýšľam aj ja..."
"A načo si prišiel?"
"Že si nie som istý..." zmĺkol.
"V čom?"
Zahľadel sa mi rovno do očí: "Že či vôbec chcem vedieť, kto boli..."
"James!"
"Nie, nie počúvaj! Boli úplne mladý a... kde je vlastne náš otec? Čo ak je nejaký gangster, alebo čo. A mama? V nemocnici hovorili, že ešte mohla nosiť podbradník! Chápeš? A kde mali rodičov? A čo robila vo Viedni? Veď nevedela ani po nemecky!"
"Možno bola len..."
"Vidíš, sama nevieš čo povedať."
"Tak sa pozri na veci, čo nám zanechala! Prútiky..." skúsila som to z iného uhla.
"Bola čarodejnica... a? Aspoň naši ušetrili pri nakupovaní prútikov."
"Potom prívesok..."
"Je tam toho... jedna retiazka a blbý medajlónik."
"Minca..."
"Lilly..."
"Zrkadielko a bunda a..."
"Aj tak je rozbité."
"JAMES! Prestaň!" vykríkla som a ani neviem, kedy som vstala.
"Nehovorme o tom teraz, dobre? Pôjdeme tam a zistíme čo a ako.... ok?" Braček sa na mňa trocha zdesene pozrel.
"Prepáč," zachmúrene sa ospravedlnil.
Počas jedla sme už nič nehovorili. Každý z nás sa venoval svojim myšlienkam a mňa sa chtiac-nechtiac zmocňoval strach. Idem do niečoho nového. Do sveta, ktorý ani nepoznám. Keď si spomeniem na Maxa a Doris - našich adoptívnych rodičov a na kamošky zo školy, ktoré zaujímalo iba to, kto im bude robiť elixír na vyrovnanie vlasov. Max nás veľmi nechcel pustiť. Predsa len, boli sme jeho deti a priznávam... Proste, mám ich hrozne rada a neviem si predstaviť lepšiu rodinku akou sme boli, kým nám to nepovedali.
Ste adoptovaný...
A to naozaj len, tak z ničoho nič, pri večeri.
Ani nie o týždeň na to, sme už sedeli v čakárni nemocnice, plný otázok a očakávaní. Chceli sme niečo vedieť o našich, nie? Asi päť červenolícich sestričiek sa tam potom pomocou čokolády, ktorou sme ich podplácali, rozpamätávali na mladú ženu, našu mamu.
Keď sme sa najedli, James mi zaželal dobrú noc a odišiel. Myslím, že aj on sa bojí.
Bože, už zajtra...

Stála som pred zrkadlom a snažila sa upokojiť moje ruky, ktoré sa až nebezpečne triasli... Boli dosť úrazuchtivé. Hlavne s ceruzkou na oči v jednej z nich. Radšej to vzdám, aj tak to nemá cenu.
Dnes je deň D. Deň, kedy moje nenamaľované oči uvidia Rokfort. V Deravom kotlíku sa toho človek dozvie naozaj veľa... pár legiend, drbov, zaujímavostí a tak všeobecne. Jamesa hlavne zaujímal počet ženskej populácie na hrade. No, ten chlapec sa nezaprie. To treba uznať.
Čas je však neúprosný a ja som sa musela nahodiť a najesť. Oblečenie som si starostlivo pripravila. Doris by zalamovala rukami, ale čo Doris nevidí, to Doris netrápi. Skočila som do hnedej menčestrovej sukne a hnedého tielka na ramienka a na nôžky som si obula moje milované číňanky. S úsmevom som otvorila dvere a vyšla z izby. James ma už čakal na chodbe. Vidím, že aj on rozmýšľal mojím spôsobom. Obliekol si svetlé vyťahané rifle s dierami na kolenách. Tie Doris z duše neznášala. Párkrát sa dokonca pokúsila ich vyhodiť, no nepodarilo sa jej to... Až dole v bare, kde sme raňajkovali, som si uvedomila, že by som sa mala báť... Veď ešte včera som bola celá roztrasená a aj teraz ráno. Ale zrazu... ja... sa... teším? James začal okato poškuľovať po mojej porcii vajíčok. Asi by som ich mala rýchlo zjesť. Viete aký sú chalani strašne pažravý? A najhoršie na tom je to, že sa to vôbec neodzrkadľuje na ich váhe. Sakra, to je fakt nespravodlivé!
O desať minút sme už stáli pripravení aj s kuframi a premiestnili sme sa na nástupište. Podľa Tomových veľmi, ale naozaj veľmi podrobných inštrukciách, sme sa dostali ku prepážke, cez ktorú sme nepozorovane prešli na čarodejnícku stanicu. Naozaj to tu majú dobre vymyslené. Keď som si všimla všetky tie decká okolo, skoro som spadla! Ani som sa veľmi nezaoberala otázkou počtu čarodejníkov, no asi som sa mala. Je ich tu strašne veľa! Plačúce matky, vysmiate deti, mačky, sovy, ropuchy... všetko v hojnom počte.
S Jamesom sme sa predierali davom až k vlaku. Našli sme si voľné kupé a vyložili kufre. Ozvala sa píšťalka a posledný oneskorenci naskakovali do vlaku. Pozrela som na Jamesa a ten sa usmial.
"Tak Lill, je to tu. Dnes je deň, kedy na pôdu slávneho Rokfortu vstúpia najtalentovanejší študenti za posledné storočie," diabolsky sa zasmial. Len som z úsmevom pokrútila hlavou ale...
"No len si nefandi," ozvalo sa z dverí kupé. Stáli tam dvaja chalani. Jeden z nich mal úplne červenú farbu vlasov, skoro ako ja. Druhý sa na Jamesa pozeral zo zdvihnutým obočím a jeho oči sa smiali.
"Ale veď ja som stelesnenie skromnosti," zatváril sa James ukrivdene. Pako jeden.
"A ja som Thomas Lupin. Veľmi ma teší Vaša skromnosť," podal mu ruku a uklonil sa. S Jamesom sme sa rozosmiali.
"Dovolím vám oslovovať ma James. James Woolf. A toto je moja sestra Lilly," ukázal na mňa. Tomas si ma zrejme všimol až teraz, lebo vyzeral dosť prekvapene.
"Jé... ahoj veľmi ma teší," podal ruku aj mne. Zrazu sa ozval ten "ohnivý muž".
"Takže moje zneviditeľňovacie kúzlo nakoniec fungovalo," rozosmiala som sa, načo mu očerveneli uši. Podal Jamesovi ruku a predstavil sa.
"Ja som Mel Weasley," predstavil sa. Chalani nakoniec zostali v našom kupé po celú cestu vlakom a zdali sa byť celkom milí...
Myslím, že toto dobrodružstvo ešte bude zaujímavé.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Páči sa Vám táto Fan-fiction?

Je skvelá! 69.4% (136)
Môže byť... 18.4% (36)
Ehm... nič horšie som v živote nečítal/a! 12.2% (24)

Komentáře

1 slunenka slunenka | Web | 23. července 2006 v 18:35 | Reagovat

No páni, jsem napnutá! jdu na další kapitoku :o)))

2 Nárië Nárië | Web | 29. srpna 2006 v 13:47 | Reagovat

Wow..bomba.du na další :o))

3 Nelien Nelien | Web | 22. září 2006 v 22:01 | Reagovat

Týjooo!! toje nejvíc hustý!! :D fakt moc hezký, lupi, jdu na další kapču...

4 blesková Cornelie blesková Cornelie | Web | 11. října 2006 v 18:53 | Reagovat

moooc hezký!! :D :D :D jdu na další.. D: :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama