Ako som sa ocitla v diablovom hniezde 1/2

18. července 2006 v 16:44 | Lupi |  Ja, moje druhé ja a Draco
"Diana Wrightová? Dobrý, som liečiteľ vašej matky, doktor Thomas," predstavil sa mi starší fúzatý muž. Sedela som v čakárni jednej z nemocníc v našom meste a očakávala čo mi povie. Vystrúhal najľútostivejšiu grimasu akú som v živote videla a snažil sa o príjemný a ukľudnujúci tón hlasu.

"Viete, keď priviedli vašu mamičku do nemocnice, jej stav bol dosť vážny a nepred..."
"Je mŕtva?" opýtala som sa rovno. Liečiteľ Thomas na mňa šokovane vytreštil oči. Položila som mu ruku na rameno a povedala: "Nič si z toho nerobte. Tam, kde je teraz, je jej lepšie. Teda, dúfam. Aj keď za to, čo za celí život povyvádzala by ma neprekvapilo ani to, že by bola v pekle... chudák Diabol... nezaslúži si také utrpenie aké ho teraz čaká."
"Prepána, slečna! Čo to hovoríte? Bola to vaša matka! To si ju vôbec nevážite? Ako môžete takto..."
"Ehm, pán Thomas, naozaj mi bude teraz len lepšie. Tá žena ma porodila a nič viac. Som jej za to určite vďačná a tak, ale naozaj, nič viac. Nikdy mi nebola matkou. Vlastne, najbližšia a najúprimnejšia ku mne bola, keď sa na moje pätnástiny opila a povedala, že ma neznáša. A potom odpadla. Bola to pekná chvíľka," zasnívala som sa. On len stále nemo zízal, keď nás zrazu vyrušil Charles, ktorý práve prišiel.
"Ďakujeme vám, pane. Papierovanie a podobné záležitosti vybavím ja. Odprevadím slečnu domov a vrátim sa. Ešte raz ďakujem," povedal a chytil ma pod pazuchu ťahajúc preč.
"Tiež si mohla byť milšia," zahučal mi do ucha.
"Veď som bola!"
"Prestaň, prosím ťa. Teraz to nebudeme riešiť. Ideme domov a zbalíš si veci."
"Čože? Odchádzame?"
"TY odchádzaš. Písal som tvojej starej matke. Vezme ťa k sebe. A môžeš byť len rada!"
"K starej mame? Veď... ju vôbec nepoznám! Teda... nevidela som ju už... štrnásť rokov! Prečo vlastne nemôžem ostať tu? S tebou?"
"Lebo tu to pre teba nie je ideálne. Nemôžem sa o teba starať! Sám sa o seba nedokážem postarať. Tvoja matka a žena, u ktorej pracuje boli kedysi skvelé priateľky. Určite si spomínaš..." vysvetlil mi.
"No, áno... matne... ale... Charlie," zažobronila som. Pozrel sa na mňa a chytil za ramená.
"Di, ani nevieš ako rád by som bol, keby si mohla ostať tu so mnou ale... vieš, že by si bola v nebespečenstve... keď to bude možné, hneď ťa odtiaľ vezmem, okej?" povedal a ja som vedela, že to myslel vážne. Objala som ho a zavzlikala.
"Teraz mi je prvýkrát ľúto, že zomrela. Keby som vedela, že po jej smrti budem musieť odísť..."
"Pšššt," utišoval ma.
Viete, ja nie som až taká zlá ako sa vám možno teraz zdám. Naozaj! Totiž, moje detstvo bolo dosť ťažké, vzhľadom na to, že sa ku mne matka nepriznávala, bola šialená a k tomu alkoholička. Jediný, kto mi bol priateľom a tak, bol Charlie. Je len o pár rokov starší ako ja ale staral sa o nás. Hlavne o mňa. Myslím, že ho k nám nasadil Voldemort aby sme nevyzradili niektoré otcove tajomstvá... Ale on si nás, teda mňa, obľúbil a ostal pri nás aj keď Voldemort... ehm... zomrel(?). No, nikdy pred tým by mi nenapadlo, že aj upír môže byť dobrý... A tak mi neostávalo nič iné, len sa pobaliť a vliesť do kozubu. Hodila som do ohňa prášok a zabručala: "Sídlo Malfoyovcov". A bolo to. Dostala som sa na miesto, ktoré som podľa svojich predstáv mala nenávidieť ale... opak bol pravdou.
Keď som vyšla z kozubu a za mnou kilá prachu, nikto ma nečakal. No, asi som očakávala nejaké privítanie, alebo čo... Dokopala som svoje kufre preč z tej špiny a porozhliadla sa po miestnosti. Musela som uznať, že toto miesto je desivé. No fakt! Aspoň hala v ktorej som sa nachádzala. Bola síce honosná a aj celkom pekná ale...
Vtedy som začula niečie kroky. Či skôr dupot. Obzrela som sa na schody a po nich schádzal chalan asi v mojom veku. Prehrabával si takmer biele vlasy a pri tom si niečo hundral popod nos. Ako prvé mi napadlo, že je to určite albín, teda je postihnutý nedostatkom pigmentu, ako druhé mi napadlo, že je blázon a trpí samomluvou. No a ako tretie mi napadlo, ako to malé decko, s ktorým som sa vždy hrávala vyrástlo. Všimol si ma až niekde na konci schodiska a ostal zarazene stáť. Podozrievavo si ma premeral a potom povedal: "Kto, došľaka, si?" Prekvapene som nadvihla obočie a prekrížila si ruky na hrudi.
"To ťa nemusí zaujímať."
"Ale si v mojom dome!"
"Toto je dom Luciusa Malfoya a ak sa nemílim, ten je momentálne starší aspoň o tridsať rokov a sedí v Azkabane," povedala som a zrejme ho tým riadne naštvala, lebo priskočil ku mne a zo smrťou v očiach prehovoril: "Čo si to dovoľuješ ty jedna..."
"Diana?" ozvalo sa odniekiaľ a ja som sa pozrela na opačnú stranu haly. Stála tam moja stará mama. Vôbec sa nezmenila. Milý výraz tváre, milujúce oči a dvadsať kíl nadváha. Moja babi. Neviem čo to do mňa vošlo ale nenormálne šťastne som sa usmiala a pribehla k nej. Silno ma objala a pritom mi zamočila celý habit od sĺz.
"Ach, zlatíčko! Ani sa mi nechce uveriť, že si to ty! Si taká veľká! Ach!" trilkovala. Nechápem čo to do mňa vošlo. Takéto prejavy citu sú u mňa dosť neobviklé a k tomu som ju nemala mať rada! Mala som ju neznášať za to, že ma nechala v pazúroch mojej krvilačnej matky a radšej ostala ďalej vychovávať toho blonďatého fagana. Viete, babi bola odjakživa vychovávateľkou Malfoyových. Bola ich pestúnka, lebo sami boli taký snobi, že si vlastné dieťa nezobrali ani na ruky. A tak babi vychovala Luciusa a teraz Draca. Mama s Narcisou sa spoznali tu a stali sa z nich priateľky. Tak isto, ako otec s Luciusom. Spoznali sa na stretnutiach smrťožrútov a raz na oslave sa naši spoznali a ... zamilovali. Odvtedy boli naše rodiny spriatelené a nerozlučné. Teda, až dovtedy, pokým nezvrhly Voldemorta a otca nezatkli lebo sa ho pokúšal vrátiť medzi živých a tým sa priznal zo smrťožrútstva. Potom nás mama zbalila a odsťahovali sme sa na najďalekejší ostrov, ktorý samozrejme, patril Anglicku. Fakt by ma prekvapilo, keby matka vedela aj iný jazyk...
"Ach, Draco! Poď k nám! Spomínaš si ešte na Dianu? Ako malí ste sa spolu hrávali!" radostne vykrikovala babi a ťahala ku mne toho blonďáka. Netváril sa veľmi nadšene a ja som na tom bola rovnako.
"Babi," zahučala som.
"Čo je? Veď ste boli nerozluční! Tak ste sa mali radi! Poďte sa privýtať."
"Čau," povedal chladne Draco.
"Ahoj," zahučala som.
"Ale no tak, deti! K sebe!" zahučala a natlačila nás na seba. Udrela som si nos do jeho brady a on v snahe nedotknúť sa ma mi ohmatal prsia. Obaja sme nahnevane pozreli na babi. Tá sa len prešťastne usmiala a zatlieskala.
"Óó! Ako za starých čias!"
Ach, bože, prečo ma tak trestáš?

Nasťahovali ma do jednej z hosťovských izieb na poschodí, kde mal izbu aj Draco. Bola celkom fajn. Nebolo to to, čo... ehm... doma, ale neva. Pootvárala som okná, vybalila si veci a na posteľ som si uložila Paprika. To je môj plyšový drak. Nesmejte sa, hej?! Aspoň sa tu viac cítim ako... doma.
Keď som si utrela pot z tváre, primiestnil sa škriatok a upozornil ma na večeru, ktorá je už podľa všetkého nachystaná. Rýchlo som si obliekla habit, zopla si čierne trochu ulízané vlasy do copu a poplieskala po lícach aby som dostala aspoň trocha farby a utekala do jedálne.
Všetci už sedeli v salóniku a babi s tetou Narcisou popíjali nejaký aperitýv. Sadla som si nenápadne na jedno z kresiel a čakala čo bude.
"Ach!" zľakla sa ma teta.
"Aj ja ťa rada vidím, tetuška," usmiala som sa.
"Bože môj! Diana? Ty si ale... ehm... vyrástla," zatvárila sa kyslo.
"Prekvapujúce, však? Po desiatich rokoch... kto by to čakal?"
"Diana," napomenula ma babi.
"No, vidím, že ti smrť tvojej drahej matky tocha pošramotila správanie... Neboj sa, to nič. Viem, že tvoja mama bola úžasná žena a v tvojom srdci po nej ostala obrovská diera, ale keby si niečo potrebovala, som tu." Vyorane som na ňu čumela. Nakoniec som však tieto drísty prešla bez poznámky. Tetu ospravedlňuje ten prázdny pohárik v ruke. Určite ich bolo viac...
Pri večery už nikto nič nepovedal. Babi sa totiž drží pravidla, že pri jedle sa nesmie hovoriť a tak sa celou jedálňou ozývali len tiché mľaskavé zvuky a chrúmanie. Sem - tam som popri tomto usilovnom požieraní ustríc hodila očkom po Dracovi a potešilo ma, že nie som jediná. Aj on sa občas pozrel na mňa. Myslím, že ani jemu sa veľmi nepozdáva tento návrat k "starým dobrým časom". Je to dosť divné... veď keď sme boli malí, boli sme najlepší priatelia. Stále sme boli spolu a robili najrôznejšie veci tak, ako ostatné decká v našom veku - chovali sme hady a netopiere, hádzali kamene do okoloidúcich muklov a kúpavali sa v naďalekom jazierku, kde sme vyhubili všetky ryby, lebo sme sa ich báli... A teraz, po toľkých rokoch sa máme tváriť akože sa nič nestalo a byť ďalej parťákmi? Veď sme vyrástli a... vlastne, Draco je dosť nebezpečný... vie o mne a príliš veľa vecí... tak ako ja o ňom.
"Myslím, že sa môžeme presunúť do Modrého salónika," povedala teta a vstala od stola.
"Draco, zlatíčko moje, čo keby si nám niečo zahral? Niečo pekné... ako privítanie pre Dianu!" zašvitorila babi. Draco sa zatváril vražebne a zamrmlal: "Akosi ma bolia ruky a..."
"Ale nevyhováraj sa! Šup - šup ku klavíru!" nedala sa odbiť babi.
"Ale..."
"Keď nechce tak ho nenúť babi. Aj tak ma akosi bolí hlava a také... ehm... hranie mi spôsobí ešte väčšiu bolesť," zaškerila som sa na Draca.
"Alebo idem! Rád vás trocha zabavím," vyskočil odrazu a pyšne si sadol za starý klavír. Prekrížila som si ruky na hrudi a čakala čo bude. Draco nikdy nevedel hrať. Spomínam si, ako ho to vždy nútili a on narokom trieskal po tých klávesoch aby každého rozbolela hlava a tak mu to zakázali...
Keď však začal hrať, musela som sa premáhať aby som prekvapene nezhíkla. Draco hral fakt dobre! Nechápem čo sa stalo. Veď to neznášal... Počúvať tóny však bola hotová pastva pre uši. Ale musela som sa mračiť. Vyhral. A to nie je dobré!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Páči sa Vám táto Fan-fiction?

Je skvelá! 69.4% (136)
Môže byť... 18.4% (36)
Ehm... nič horšie som v živote nečítal/a! 12.2% (24)

Komentáře

1 slunenka slunenka | Web | 23. července 2006 v 21:52 | Reagovat

jůůů!!! Draco se bojí ryb? a hraje na klavír? :oDDD dobrý!!! Draco je tvá oblíbená postava, že? povídka je to opravdu zajímavá!!

:o)))

2 Lupi Lupi | Web | 24. července 2006 v 19:50 | Reagovat

No, Draco v mojej poviedočke bude... normálny a asi nedrakovsky:) A vdaka:)

3 slunenka slunenka | Web | 26. července 2006 v 11:57 | Reagovat

Ale tak on je sympatický :o)))

4 Lupi Lupi | Web | 26. července 2006 v 20:42 | Reagovat

uhm, Draco miláááčik:)

5 Catherine Cornelia Catherine Cornelia | E-mail | Web | 17. září 2006 v 21:33 | Reagovat

Super... najmä tá zvítacia scénka... je to proste tvoj super štýl, mno :-)

6 pimpinela pimpinela | E-mail | Web | 24. září 2007 v 13:11 | Reagovat

pekné. V detstve mali fakt pekné koníčky :))poviedka je bomba, idem hneť čítať druhú kapitolu. :)

7 Hondzikk Hondzikk | E-mail | Web | 24. ledna 2012 v 13:15 | Reagovat

Moc dobrý. Těším se na další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama